Jedna z lokomotív tohto legendárneho elektrického vláčika sa dodnes nachádza v Rakúsku a vzácnemu stroju hrozí zošrotovanie. Skupina nadšencov sa preto rozhodla električku zachrániť a previezť ju na Slovensko.
Mnohé mestá v rakúsko-uhorskej monarchii zažili na prelome 19. a 20. storočia obdobie rozkvetu. Azda najviac sa darilo hlavnému mestu Viedni a jeho okoliu. S rozvojom súvisel aj veľký dopyt po doprave, čo vyriešila výstavba viacerých železničných tratí. Jednou z nich bolo 70 kilometrov dlhé vlakové spojenie, ktoré viedlo z centra Viedne cez podunajské obce do Bratislavy - vtedy Prešporka. Hoci išlo o diaľkový osobný vlak, Bratislavčania ho poznajú skôr pod názvom Viedenská električka.
Keďže vláčik spájal rakúsku Viedeň a uhorský Prešporok, výstavba trate spočiatku narazila na nevôľu uhorských orgánov. Ich predstavitelia sa báli posilnenia nemeckého vplyvu v meste. Hrozilo, že Prešporáci budú nakupovať lacnejší tovar v Rakúsku, že deti budú navštevovať školy v rakúskej časti monarchie, čím by utrpela maďarizácia. Napokon však zvíťazil zdravý rozum a začiatkom roku 1914 prišiel z Viedne do Prešporka prvý elektrický vlak.
Veľká prestížCelá trať bola rozdelená na tri úseky s rôznym trakčným napätím. Prvý viedol z Viedne do Schwechatu, druhý zo Schwechatu do Kopčian v Petržalke a tretí do centra dnešnej slovenskej metropoly. „Posledný úsek, ktorý prechádzal územím Uhorska, mal dĺžku 7 km a premávali ním legendárne lokomotívy Eg 5 a Eg 6. Tú druhú chceme zachrániť a priviezť do Bratislavy,“ hovorí Peter Martinko, jeden z nadšencov.
V staniciach Kopčany a Gross Schwechat potom vozne prebrali stroje iných typov. Klasické električky premávali bratislavskými ulicami už od roku 1895, a tak ich trať využívali na niektorých úsekoch aj vlaky prichádzajúce z Viedne. Ako problém sa však ukázal rozchod električkových koľají. Ten bol a aj je v slovenskom hlavnom meste o pol metra užší ako v prípade klasických vlakov.
Preto museli železniční odborníci v centre Prešporka postaviť tretiu koľaj. Práca na Viedenskej električke znamenala medzi železničiarmi určitú prestíž. „Každý, kto chcel pracovať na Pressburgerbahn, musel ovládať bezchybne nemčinu, maďarčinu aj slovenčinu,“ vysvetľuje Milan Kráľ, dlhoročný pracovník železníc a autor mnohých publikácií o doprave. Jeho otec na legendárnej trati pracoval ako vodič, sprievodca aj revízor.
