Čo všetko zažil Pavel K. (55), ktorý chce, napriek pádu totalitného režimu, zostať v anonymite? Prinášame vám časť jeho príbehu, ktorý sa objaví v knihe Bol som detský špión.
Boli 60. roky minulého storočia. V Československu si komunistická strana upevňovala vedúce postavenie. O mocenský vplyv v štáte a rovnocenné postavenie sa však usilovalo aj ministerstvo obrany. Informácie mali v časoch, keď bol v podozrení z kontrarevolúcie každý, cenu zlata. Každá cesta k ich získaniu bola dobrá.
Vojenská kontrarozviedka poverila psychológa z Prahy, aby v praxi odskúšal projekt detských agentov. Deti mali byť najlepší „materiál“ na sledovanie a odpočúvanie. Malo ísť o vybraných, inteligentných chlapcov z nemajetných rodín. Mali mať od 9 do 15 rokov. Cieľom projektu financovaného ministerstvom obrany bolo zabezpečiť si kompromitujúce informácie o prominentoch komunistickej vlády, pomocou ktorých by si predstavitelia „ľudovej armády“ upevnili svoju moc.
Vedúci
V auguste roku 1964 strávil Pavel leto v pionierskom tábore v Novej Bani. Vo voľnom čase sa tam deti na okolitých lúkach a v lesoch hrali na vojakov. Okrem bežných vedúcich sa po tábore pohyboval aj Vedúci, ktorý sledoval chlapcov pri hrách a vyhodnocoval ich schopnosti.
Približne 35-ročnému mužovi v koženej bunde sa od začiatku páčila Pavlova stratégia - v boji dokázal poraziť aj starších chlapcov. „Nezasahoval priamo do našich bojov, len si neustále robil poznámky a večer ich vyhodnocoval. Nebol som silný, ale mal som veľkú vôľu a výdrž,“ vracia sa Pavel v spomienkach. Od Vedúceho si za svoje bojové umenie vyslúžil pochvaly. Raz mu dokonca povedal, že by sa za jeho schopnosti nemusel hanbiť ani vojvodca. Ktoré dieťa by nepotešila taká pochvala od dospelého človeka?
Do pivnice
Po prázdninách začal Pavel chodiť do školy v dedine na južnom Slovensku. Jedného dňa tam prišiel Vedúci s majorom Československej ľudovej armády. „Vysvetľovali nám výhody štúdia na vojenskom gymnáziu a vojenskej vysokej škole. Prišli aj za mojimi rodičmi. Vedúci opäť vyzdvihol môj talent. Keďže som však bol často chorý, najlepšie vraj bude, keď sa pred štúdiom na vojenskom gymnáziu najskôr zocelím v sanatóriu v tatranskej Novej Polianke,“ vysvetľuje Pavel.
Súčasný komplex ozdravovní zameraný na liečbu pľúcnych ochorení bol v tom čase určený pre vojakov a bývalých partizánov. Po príchode do sanatória 9-ročného chlapca najviac prekvapilo, že ho ubytovali v pivničnej miestnosti. „Vedúci ma hneď na začiatku upozornil, že sa budem stretávať len s vybranými ľuďmi a von budem chodiť len v určitých hodinách a s ním,“ vraví Pavel.
Výcvik
V pivničnej izbe sanatória chlapec spal aj študoval pod dohľadom sledovacej kamery. Vedúci mu vysvetlil, že ho potrebujú mať stále na očiach, aby dokázali spoľahlivo určiť, aký priebeh si bude vyžadovať jeho ďalšia liečba.
Jeho dni boli fádne. Ráno vstával o siedmej, naraňajkoval sa a išiel na vyšetrenia, ktoré už boli vlastne prípravou na jeho nasadenie v budúcnosti. Na vychádzky chodil až večer, v spoločnosti Vedúceho. Každý deň si mohol vybrať film nakrútený o živote vojvodcov, ktorý premietli len preňho v malom kine. Po premietnutí jedného filmu o živote špióna sa psychológ Pavla nenápadne opýtal, či by aj on chcel v dospelosti robiť niečo podobné...
V akcii
Po niekoľkých ďalších pobytoch vo vojenskom sanatóriu Vedúci zoznámil Pavla s dvoma chlapcami. Aby si vraj nemuseli pamätať svoje mená, tak ich označil ako Jednotku, Dvojku a Trojku. Každý bol povahovo a fyzicky iný a spolu vytvorili trojčlennú bunku. Zaočkovali ich proti cudzokrajným chorobám a začali im podávať rôzne lieky a preparáty.
„Prvýkrát nás vyskúšali v teréne v Banskej Štiavnici. Stále sme si mysleli, že ide len o hru. Vytypovali nám ľudí, ktorých sme mali sledovať a podávať do schránok informácie o ich pohybe. Naše Centrum však viac zaujímali pracovníci zahraničných ambasád ako domáci papaláši. Chceli vedieť, kde a koľkí sa stretávajú a s kým. Dostali sme sa aj na také miesta, kam dospelých nepustili. Mali sme výhodu, že nás považovali za deti, ktoré si počas hier na dvore len niekam na chvíľu odskočili. Postupne sa zo mňa stával tieň bez mena a identity. Z minulosti mi zostalo len krstné meno. Pridelili mi číslo VI,“ vysvetľuje Pavel.
Koniec
Tragickým koncom bunky detských špiónov, ktorej sa stal nepísaným veliteľom, sa o štyri roky neskôr stalo nasadenie v Grécku, počas ktorého prinášali kontrarozviedke správy o tureckom obchodníkovi so zbraňami.
„Jeden z nás neprežil násilný pád z útesu, druhý po ňom skončil od pása dolu ochrnutý. Rodičom mŕtveho chlapca oznámili, že nešťastne spadol v Tatrách a, žiaľ, zomrel. Spolu s ochrnutým kamarátom sme sa v roku 1968 niekoľko mesiacov liečili v tatranskom sanatóriu. Rodičia mohli za nami prísť až po dlhodobejšej psychoterapii. Vtedy si už naši tvorcovia boli istí, že im nepovieme pravdu o skutočnom pobyte a nasadení v zahraničí. Presviedčali nás, že to, čo sme prežili, nebola pravda, ale iba zlý sen.“
Nový život
Ani „zásluhy“ však Pavlovi nezabezpečili štúdium na vojenskom gymnáziu. „Súdruhovia vojaci sa na mňa pripravili dokonale. Na prijímačkách mi prehrali magnetofónovú pásku, na ktorej boli nahraté slová môjho staršieho brata, ktorý emigroval do západného Nemecka. S takýmto škrabancom v kádrovom posudku som bol pre socialistické zriadenie navždy nespoľahlivý.“
Pavel sa teda vyučil za automechanika a neskôr sa mu podarilo vyštudovať vysokú školu. Dnes žije s manželkou a dcérou na južnom Slovensku a doteraz je stále v kontakte so svojím detským ochrnutým spolubojovníkom. Ten sa oženil a po novembri 1989 sa stal odborníkom na počítače. „Po polstoročí už necítim nenávisť k tým, ktorí nám ukradli detstvo. Tá čudná hra na špiónov sa skončila a nechala po sebe nehojace sa jazvy v duši. Na to sa nedá zabudnúť, s tým sa musí žiť,“ dodáva Pavel.
Za špiónov vycvičili 198 chlapcov
Podľa Pavla K. a istého bývalého plukovníka z Prahy v 60. rokoch kontrarozviedka ministerstva obrany začala s výcvikom detských agentov. Ich úlohou bolo sledovanie prominentov režimu, disidentov a ľudí zo zahraničných ambasád. Cieľom bolo, aby predstavitelia armády mali v zásobe dôkazy proti funkcionárom KSČ v prípade, že by ich chceli odvolať z funkcií. V ČSSR malo byť takto vycvičených 198 detí. Výcvik sa skončil v roku 1985 pre nedostatok financií.
