Hity, vďaka ktorým boli súrodenci Hečkovci v 80. rokoch pojmom v celom Československu. Na rozdiel od svojich spolupútnikov sa však Peter (63) a Júlia (51) nedokázali vrátiť na koncertné pódiá vo veľkom štýle. Kde sa stala chyba? Prečo si na nich nespomenuli dokonca ani v televíznej šou Legendy popu, kam rozhodne patria?
V Legendách popu na STV sme videli už všelikoho, len vás nie. Prečo?
Chodím veľa po Slovensku a stretávam sa s ľuďmi, ktorí sa ma pýtajú na to isté, čo vy. To je dôkaz, že ľudia na nás nezabúdajú.... Ale prečo nás doteraz nepozvali do Legiend popu, to nie je otázka na mňa, ale na tvorcov tejto relácie. My s Júliou sa tomu čudujeme, je nám to trochu ľúto, ale o tom, kto tam bude, rozhoduje niekto celkom iný. Veci sa majú skrátka tak, že doteraz nás nikto z STV neoslovil.
Myslíte, že na vás jednoducho zabudli alebo máte nejakých nepriateľov?
Neviem, osobne si myslím, že nepriateľov nemáme a ani nemáme prečo mať. Alebo je to tak, že o nich iba nevieme. Len je to také čudné, že nás vynechali zo všetkého, čo sa robilo v súvislosti s niekdajšími legendami slovenskej pop-music. To nie sú len Legendy popu, ale aj Hit storočia a ďalšie programy. Je smiešne, že tieto relácie glosujú niektorí ľudia, ktorí v pop-music väčšinou nič nedokázali a nie tí, ktorí históriu pop-music v tom čase tvorili. Dokonca, keď robili v STV pred časom reláciu o Bratislavskej lýre, na ktorej sme v roku 1984 získali zlato, tak tvorcovia rok 1984 jednoducho vynechali a o iných spievali ódy. Našťastie, dennodenne stretávam ľudí, ktorí sa zaujímajú o našu prácu, znamená to pre mňa viac ako účasť v nejakej zmanipulovanej televíznej relácii.
Možno je chyba v tom, že Hečkovci akoby zmizli. Kedy ste vlastne naposledy koncertovali?
Posledný veľký koncert sme s Júliou mali v decembri 1989, odvtedy hráme iba na akciách, ako sú firemné večierky, súkromné párty, plesy, svadby, Silvestre... Je toho, samozrejme, menej ako v časoch, keď sme koncertovali s kapelou...
Prečo ste s koncertovaním skončili práve po revolúcii?
Lebo s režimom padol aj celý systém organizovania koncertov, rušili sa kultúrne domy, športové haly. V tom čase boli mnohí, aj tí najpoprednejší umelci z pop-music, nejako ticho. Trvalo niekoľko rokov, kým vznikli nové agentúry, rádiá, vydavateľstvá. A ľudia sa pomaly začínali vracať späť.
Mnohí sa vtedy vrhli na podnikanie. Vás to obišlo?
Nie, my sme tiež podnikali. Rozbehli sme kávomaty. V Bratislave sme boli prví či druhí, ktorí s tým začali. Pod palcom to mala moja manželka, ale Júlia aj ja sme boli v tom zapojení. V noci som chodil často na otočku do Viedne po kávu, čaj, poháre, lebo tu nič ešte nebolo. Ani servis a kávomaty sa často kazili.
Bol to dobrý biznis?
Ani nie, tak na prežitie. Bolo to strašne náročné. Mali sme sedem tých strojov a postupne sme sa toho zbavovali.
V roku 2008 ste vydali album, chystali ste veľký návrat, ale nič z toho nebolo. Prečo?
Áno, Trinásta izba mala byť návratovým albumom, návrat sa však nekonal. Rádiá do vysielania nenasadili ani jednu novú pesničku, napriek mimoriadne priaznivej kritike, ktorá nám predpovedala najmenej 3 - 4 nové hity. Na plánovanom turné sme teda prestali pracovať. Naozaj sme sa vtedy chceli vrátiť. Chyba bola možno aj v tom, že sme album vydali až po dlhej 17-ročnej odmlke. My sme však ešte predtým v roku 2006 vydali album s našimi naj piesňami. Máme zaň zlatú platňu za rýchlo predaných vyše 4 000 kusov. A to aj bez nejakej silenej mediálnej tlačenky.
Poďme do dávnej minulosti. Ako si spomínate na vaše začiatky? Bolo ťažké dostať sa za komunizmu na vrchol?
Bola to aj vtedy ťažká drina, divím sa, že sa nám to s naším politickým profilom vôbec podarilo. Náš dedko bol ako politický väzeň v jáchymovských uránových baniach, lebo ako kulak nechcel vstúpiť do družstva. Ujo František, mamin brat, bol potrestaný za svoj pôvod, teda za nič a slúžil tvrdú vojnu u takzvaných pétepákov - pamätníci určite vedia, čo to znamenalo. Niečo ako vojenský trestanecký láger. Ja som začínal najprv sám bez Júlie. Už koncom 70. rokov som mal svoju prvú kapelu.
A kedy ste dostali nápad zatiahnuť do toho aj Júliu?
V roku 1981, vtedy som už mal svoj vlastný koncertný program s košickou skupinou Profily. Raz som počul, ako si Júlia spieva v izbe pri pustenom magnetofóne a neveril som vlastným ušiam, že takto super spieva moja mladšia sestra. Zložil som jej teda spolu s textárom Ľubošom Zemanom dve prvé pesničky, jedna z nich bola Kráľovná pavlačí a dvorov. Z tej sa stal velikánsky hit. Po Bratislavskej lýre v roku 1983, keď sme vyhrali Cenu diváka s pesničkou To som ja, sa to roztočilo na plné obrátky. Tým, že som zrazu robil s o 12 rokov mladšou generáciou, som aj ja omladol. Ja som tým iba získal... (smiech)
Režim od umelcov, ktorí boli hore, očakával aj spoluprácu. Mali ste takú skúsenosť?
Jedného dňa nám oznámili z Prahy, že sme boli vybraní na festival sovietskej piesne do Karlových Varov. Písali, že nám bola určená Pieseň frontového šoféra. My sme mali pritom pred sebou koncertnú šnúru a nebolo nám pochuti spievať cudzie piesne, a to ešte takéto. Júlia otvorene povedala, že tam nepôjde, že radšej už nikdy nebude spievať a hodila sa na maródku. Nakoniec sme teda nikam nešli, ale museli sme zrušiť trojtýždňové turné a stratili sme na tie časy veľmi slušný zárobok.
Júlia žije už niekoľko rokov v Prahe, kam sa vydala. Ako sa jej darí?
Ona je domáca pani, vydala sa za úspešného ekonóma, je zabezpečená. Vychováva 9-ročného syna Tomáška, maľuje, stará sa o záhradu a z času na čas spieva. Vlani vyhlásila, že nadobro končí s muzikou, ale odvtedy sme spolu už niekoľkokrát vystúpili. Je však znechutená z pomerov, aké sú... Pokiaľ ide o mňa, ja idem ďalej. Robím ako autor a režisér najväčšie detské charitatívne galaprogramy Najkrajší dar je pieseň a Rozprávka Vianoc, momentálne sa podieľam ako autor a režisér aj na príprave prvého ročníka Miss Tatry. A pripravujem tiež svoj nový album Pyramídy s orchestrálnymi skladbami.
Čo by sa muselo stať, aby ste to spolu znova skúsili vo veľkom štýle?
Na veľký štýl treba veľa peňazí, a najmä nový veľký hit v rádiách a iných médiách. To ostatné sa potom veľmi ľahko dá zariadiť a zrealizovať.
