S týmito prívlastkami sa spájala postava Alexandra Dubčeka (†70). Od smrti jedného z najvýznamnejších slovenských politikov uplynulo už 20 rokov, no jeho život, politická kariéra, a najmä osudná havária dodnes vyvolávajú otázniky.
Koncom roka 1921 sa v dedinke Uhrovec pod Strážovskými vrchmi narodil malý Alexander. Budúci významný politik uzrel svetlo sveta v tom istom dome ako 106 rokov predtým Ľudovít Štúr. Alexander bol odmalička pod vplyvom otca, vyučeného stolára a presvedčeného komunistu. Rodina Dubčekovcov vstúpila do hnutia Interhelpo, ktorého členovia odchádzali do sovietskeho Kirgizska budovať socializmus. Stovky nadšených dobrodruhov z Čiech a zo Slovenska stavali na šírych ázijských stepiach továrne, či pomáhali pri budovaní železnice. Alexander bol životom v Sovietskom zväze očarený. Preto, keď sa Dubčekovci v roku 1938 napokon vrátili na Slovensko, ich syn o rok neskôr vstúpil do ilegálnej KSS.
Ambiciózny mladíkPočas druhej svetovej vojny Alexander spočiatku pracoval v dubnickej zbrojovke ako strojný zámočník. Bol to paradox, zanietený komunista robil pre továreň, ktorá podporovala vojenskú mašinériu nacistického Nemecka. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa s bratom Júliusom pridal k povstalcom. Smrť mu dýchala na chrbát, dvakrát ho zasiahla nepriateľská guľka, našťastie nešlo o vážne zranenia. Július však v povstaní padol. Alexander po vojne zastával rôzne politické funkcie, kariérne išiel nahor a svojím postojom sa mladý slovenský komunista nelíšil od svojich straníckych kolegov. Počas štúdií na moskovskej Vysokej škole politickej však nastala zmena v jeho politickom vystupovaní. Nikita Chruščov totiž v roku 1956 odhalil stalinské zločiny, čo na Dubčeka veľmi zapôsobilo. Na Slovensku následne pracoval v rehabilitačných komisiách a spoznával ďalšie krivdy páchané na ľuďoch v 50. rokoch. „Už nikdy nebudem taký ako predtým,“ zvykol vravieť Dubček.
Pobúrený BrežnevDo vysokej politiky vtiahol ctižiadostivého Slováka prezident Antonín Novotný. Propagátor myšlienky jedného československého národa vymenoval Dubčeka za tajomníka ÚV KSČ pre priemysel. Čoskoro sa však dostali do konfliktu a nahnevaný Novotný poslal svojho bývalého chránenca naspäť na Slovensko. Dubček sa stal onedlho prvým tajomníkom ÚV KSS, no prezident niekoľko mesiacov odmietal jeho novú funkciu odobriť. Šéf slovenských komunistov sa napokon v januári 1968 stal najsilnejším mužom celej KSČ. Politická situácia v krajine sa pod jeho vedením uvoľňovala, komunistická strana plánovala rozsiahle politické a ekonomické reformy. Dubček bol iný ako jeho predchodcovia. Nezatváral sa pred svetom v nedostupných vilách, ale rád si zašiel medzi ľudí. „Nemal problém žartovať s obyčajným robotníkom, alebo sa nechať odfotiť na plavárni. Ukazoval ľudskú tvár a tak obyvatelia verili, že aj jeho idea socializmu s ľudskou tvárou môže byť reálna,“ hovorí historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa. Vedeniu ZSSR na čele s Brežnevom však udalosti v Československu spôsobovali vrásky na čele. Sovietski politici Dubčekovi niekoľkokrát dohovárali, neskôr mu dokonca telefonoval sám Brežnev a vyhrážal sa novými opatreniami. „Prijmite opatrenia, aké uznáte za vhodné,“ povedal mu odovzdane Dubček. Napokon 21. augusta 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy, v krajine rástol odpor proti okupantom, k 3. septembru 1968 si invázia vyžiadala 108 mŕtvych civilistov. „Ako politik sa prejavil neprezieravo, keďže už od marca 1968 mal informácie, že hrozba obsadenia existuje. Je však pravda, že Dubček bol pod tlakom verejnosti. Keď odchádzal na rokovania so Sovietmi v Čiernej nad Tisou, ľudia kričali - Sme s vami, buďte s nami,“ konštatuje Jašek.
Výčitky svedomiaDubček však naďalej zostával v politike. Dúfal, že zbrzdí nástup Husáka, Biľaka a iných normalizátorov. Aj prvé výročie okupácie sprevádzali mohutné protesty, obyvatelia sa obávali, že sovietske posádky znova vtrhnú do ulíc. Proti demonštrantom nasadili 35-tisíc vojakov a milicionárov, niekoľko ľudí prišlo o život. Normalizačná moc napokon navrhla tzv. Opatrenia na zachovanie verejného poriadku, podľa ktorých demonštrantovi hrozili tri mesiace väzenia, vysoký peňažný trest či vylúčenie z vysokej školy. Neslávne známy Obuškový zákon napokon podpísal aj Dubček. „Neskôr priznal, že išlo o najväčšiu chybu jeho života. Akoby odobril zákon proti demonštrantom, ktorí skandovali jeho meno,“ vysvetľuje Jašek. Režim potom Dubčeka odstavil na vedľajšiu koľaj. Krátko pôsobil ako veľvyslanec v Turecku, potom pracoval v štátnych lesoch. V roku 1970 ho vylúčili zo strany, bol neustále sledovaný a aj preto nemohol nadviazať intenzívnejší kontakt s odporcami režimu.
Veľké plányPo novembri 1989 sa vrátil do politiky. Bol predsedom Federálneho zhromaždenia, šéfoval Sociálnodemokratickej strane Slovenska a v rozhovore pre nemecký týždenník Merian sa vyznal, že má veľké politické plány. Podľa pamätníkov si veľmi prial stať sa prezidentom, svoj sen si však nesplnil. „V kruhoch strán Verejnosť proti násiliu a najmä Občanského fóra však nenašiel podporu. Bolo logické, že hlavou štátu sa stala najvýznamnejšia osobnosť politického disentu Václav Havel,“ myslí si Jašek. V prvý septembrový deň roku 1992 utrpel vážne zranenia pri autonehode. Dubčekova chrbtica a hrudník boli poškodené, napriek viacerým operáciám naposledy vydýchol 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici Na Homolce. „Tragédiu pána Dubčeka podľa môjho názoru zapríčinila neprofesionalita vodiča. Šoféri ochrannej služby nemali skúsenosti, jazdili na ťažkých vozidlách. Keď sa skĺbia viaceré skutočnosti, napríklad neskorý odchod, náhlenie, nepriaznivé počasie, tak z toho nemohlo vzísť nič iné ako nehoda,“ myslí si bezpečnostný analytik Juraj Zábojník.
Mnoho otázok
Dubčekova smrť stále vyvoláva dohady. Publicista Jozef Banáš tvrdí, že 5. septembra mal ísť Dubček svedčiť do Moskvy v procese zákazu Komunistickej strany ZSSR. S Dubčekom mal svedčiť aj niekdajší poľský premiér Piotr Jaroszewicz, ktorého zavraždili neznámi páchatelia 1. septembra 1992 o jednej v noci v jeho varšavskom byte. O osem hodín mal autohaváriu Dubček. „Musela by to byť nezvyčajná náhoda. Ale je to len moja hypotéza,“ vyjadril sa pred časom Jozef Banáš. Oficiálny verdikt vyšetrovateľov bol autonehoda. Dubčekova aktovka sa však dodnes nenašla, auto bolo krátko po expertíze zošrotované a šofér Ján Rezník nikdy nevypovedal...
