Lasica spomína na na Satinského († 61): Julo smrti čelil hrdinsky

Napriek tomu, že už mesiace predtým pozoroval, ako jeho priateľ prehráva boj s rakovinou. V Lasicových spomienkach na Satinského však nemôžu chýbať humor a obdiv za to, ako statočne niesol svoj ťažký údel.

Ako ste sa vlastne dali so Satinským dokopy?

Prvýkrát sme sa stretli niekedy v roku 1953. Obidvaja sme zhodou okolností bývali na jednej ulici, ale on na jednom konci Dunajskej a ja na druhom, takže sme nemali veľkú šancu stretávať sa. A on bol, predsa len, o jeden a pol roka mladší a patril tak do inej chlapčenskej partie ako ja. A v tom 53. roku nás dohromady zviedla náhoda – vystupovali sme v takom predvianočnom programe.

Čiže ako herci ste o sebe nevedeli?

Tak, v roku 1953 sme ešte neboli herci... Ja som mal trinásť a on dvanásť.

To ste vystupovali ako pionieri na besiedke?

Také niečo.

A keď ste sa už teda stretli, padli ste si hneď do oka?

Nie, potom sme sa zasa dlho nevideli a stretli sme sa až o nejakých štyri-päť rokov. A tam už vznikol veľmi úzky vzťah.

Bolo vám od začiatku jasné, že budete zabávači?

Nie že by nám to bolo jasné, ale bola to Julova aj moja túžba. Uňho to bola navyše taká prirodzená danosť, Julo bol zvyknutý zabávať spoločnosť. Ale kým sme sa rozhodli pre spoločnú profesionálnu dráhu na tejto zabávačskej báze, tak to zase ešte pár rokov trvalo.

Satinský bol žoviálny typ, ktorý keď vykračoval po ulici, tak si pískal, na nohách mal turistické topánky s neónovými šnúrkami... Vy ste úplne iný typ, skôr taký elegán. Nebola to prekážka?

To, že som úplne iný typ, nám neprekážalo. Dokonca si myslím, že sa to premietlo aj do charakteru našej komickej dvojice. Je to šťastná kombinácia, keď dvaja spolu vystupujú, a nie sú rovnakí.

Vo vašich dialógoch ľudia odhaľovali veľa inotajov na vtedajšiu politickú situáciu. To bol zámer alebo náhoda?

S inotajmi je to tak, že sú niekedy také utajené, že o nich netuší ani ich autor. A obecenstvo si to z toho vyberie podľa svojej potreby. Tešilo nás však, keď sme pri našich prvých vystúpeniach pred publikom v bratislavskej Tatra revue zistili, že ľudia sa na tom bavia a akoby na tento typ humoru čakali.

To ste asi často chodili k súdruhom na koberček.

Na koberček sme nechodili, ale mali sme rovno zákaz. A tých bolo za našu kariéru veľmi veľa. Kedysi, koncom 80. rokov, som napočítal, že sme dostali asi tridsať dosť zásadných zákazov, ktorým sme museli čeliť.

Ako ste sa o takom zákaze dozvedeli?

Napríklad v Košiciach sme mali vystupovať spolu s Janou Kocianovou, a oni plagáty prelepili, že akcia sa pre chorobu nekoná. Pritom sme boli všetci zdraví... Boli to také výhovorky. Ale písomne, a ani ústne nás nikto o žiadnom zákaze nikdy neinformoval.

Čím sa to zlomilo, že v druhej polovici 80. rokov ste mohli znova hrať a nakrúcať filmy?

My sme si to vysvetľovali tak, že sa niečo deje s režimom, keď nás nechajú pracovať. Dokonca sme dostali všelijaké vyznamenania, herecké ceny, titul zaslúžilý umelec, a to sme už vedeli, že to nie je normálne... A ako sa ukázalo, mali sme pravdu.

Bolo po revolúcii ťažšie zabávať ľudí? Inotaje už nepotrebovali....

Ale my sme nemali dialógy založené iba na inotajoch. Napríklad v predstavení Na fašírky mi nesiahaj, ktoré teraz hrám, mám dialóg, ktorý vznikol ešte v roku 1965 a funguje tak isto, ak nie lepšie, ako vtedy. Naša ambícia nebola aktuálna satira, chceli sme robiť humor, ktorý by bol nadčasový a univerzálny, aby sa páčil rôznym vrstvám obecenstva.

Satinský napísal viacero spomienkových kníh a fejtónov, kde opisuje svoje zážitky, výlety... Vy sa tam neobjavujete. Kde ste boli teda v tom čase?

No, v kaviarni. Ja som s ním na tie turistické výlety nechodil. Sám som bol prekvapený, že Julo v sebe objavil takého turistu... Lebo raz som s ním bol na výlete, chcel ma viesť z Marianky do Rače, mal aj kompas, Vyrazili sme teda z Marianky, Julo povedal, že pôjdeme skratkou a po hodine sme sa dostali na to isté miesto, odkiaľ sme vyrazili. Takže som nepredpokladal, že by mohol byť raz taký profík v turistike, ako sa neskôr ukázalo.

V súkromí ste sa vraj veľmi nestretávali.

Spočiatku sme sa stretávali aj pomimo práce, keď sme začínali, tak sme boli stále spolu. Ja som dokonca istý čas býval v rodine Satinských, ale potom sme sa oženili a stretávali sme sa, už iba keď sme mali predstavenie, alebo sme niečo pripravovali.

Strávili ste spolu niekedy Vianoce?

Nie, nikdy. A ani sme nikdy spolu neboli na dovolenke. Mali sme každý iný okruh priateľov, nemali sme dôvod stretávať sa inak ako pracovne.

Tvorili ste spolu 40 rokov, nedoľahla na vás ani nejaká ponorková choroba?

Možno spočiatku boli také náznaky a asi aj preto sme zvolili ten spôsob, že sme sa stretávali najmä na profesionálnej báze, aby sme neboli stále spolu. To totiž nevedie k dobrým koncom... Nenastal však u nás nikdy taký vážny konflikt, ktorý by hrozil rozpadom našej dvojice. Herecké dvojice sa väčšinou rozchádzajú rýchlo, najmä keď sa dajú dokopy v pokročilejšom veku. My sme však začali príliš mladí a mali sme pocit, že už nikdy nemôžeme robiť nič iné, len byť spolu.

Satinský zomrel pred desiatimi rokmi. Už nejaký rok-dva predtým bolo na ňom badať, že je vážne chorý. Kedy ste sa to dozvedeli vy?

Asi tak rok pred tým, ako odišiel... Treba povedať, že to nedal na sebe znať, nerobil z toho nejakú udalosť, nezdôveroval sa s tým ľuďom. Nechcel, aby ho niekto ľutoval... Ale rok pred smrťou mi povedal, že už nechce hrávať v divadle, že je to preňho stres a lekár mu poradil, aby sa stresu vyhýbal.

Je pre skúseného herca až taký veľký stres hrať v divadle?

Je, pretože idete pred ľudí a neviete, či uspejete. A je jedno, či máte 20, alebo 60 rokov. Okrem toho, on mal trošku problém s textami, ťažko sa ich učil. Pritom Julo veľmi chcel, aby texty hovoril tak, ako ich mal hovoriť, preňho to bol teda ešte väčší stres.

Zomrel vo vianočnom období, keď nikto nechce myslieť na smrť... Ako ste to prežívali?

Bolo to medzi Vianocami a Silvestrom, keď mi pani Satinská zavolala, že Julo zomrel. Najskôr sme museli, celkom vecne, dohodnúť spôsob verejnej rozlúčky, ktorá bola v divadle. A potom, priznám sa, som si aj poplakal... Tak separátne, aby som nedával pred rodinou najavo svoj smútok.

Stihli ste sa s ním rozlúčiť?

Rok predtým mi povedal, že má rakovinu a ide na operáciu. Vyzeralo to, že operácia sa podarila. Počas toho roka som ho chodil domov navštevovať. Po dlhých mesiacoch sme vystúpili posledný raz v novembri, keď bol hosťom našej relácie Všetci sú za dverami Karel Gott. Vtedy sa Julo rozlúčil s obecenstvom, a obecenstvo, to bolo jasne cítiť, sa rozlúčilo s ním... Potom sme ešte boli spolu, pred Vianocami som k nim prišiel zaželať pekné sviatky. Vtedy som už videl, ako za ním stojí Smrtka. Už to bolo na ňom vidieť, napriek tomu to bol pre mňa šok, že pár dní nato zomrel.

Udržal si svoju zabávačskú náturu aj v tom ťažkom čase, keď bojoval o život?

Myslím, že hej. Bolo úžasné, že si držal humor a nezaťažoval ľudí svojím stavom. To bolo až hrdinské...

Zrazu ste boli sám. Ako ste sa snažili zaplniť tú dieru, ktorá po ňom zostala?

Mal som aj projekty bez neho, čiže chod divadla sa nenarušil. Ak som chcel ďalej pokračovať, musel som hľadať nové možnosti. Bolo to dosť ťažké, pretože som bol zvyknutý, že on stál vedľa mňa na scéne a zrazu tam stál niekto iný. Nikdy som ho však nechcel nahradiť, lebo to sa nedá. To šťastné spojenie, aké bolo medzi nami, sa skrátka skončilo a už nič také nebude.

Autor: © Nový Čas