Počas kariéry si prešiel na javisku i pred televíznymi kamerami stovkami postáv a okúsil aj sladké seriály. Starnutie herca považuje za prirodzený proces a sám priznáva, že keby sa hral po šesťdesiatke na mladíka, nikto by mu to už neuveril. Hoci je Emil Horváth ml. pohltený prácou a občas sa v spomienkach vracia späť do minulosti, kus mladíka v ňom drieme dodnes.
Ako sa vám páči v seriáli Búrlivé víno, kde hráte?
Príbeh aj moja postava sú uveriteľné, lebo človek celý život bojuje so svojou predstavou o šťastí a jeho realizáciou. V mojej postave Ivana Dolinského sa tá predstava a realita nabúrala. Keby sme sa len hypoteticky vcítili do života takého človeka, je to nesmierne zaujímavé. Myslí si, že v živote niečo zmeškal, je zatrpknutý, a tak nie je ani objektívny. Preto ľahko uverí a naletí ako kapor na holý háčik. Je to normálna životná situácia.
Niektorí herci zanevreli na tieto nekonečné a rýchlokvasené seriály, iní zasa túto príležitosť milo uvítali. Prečo?
Vždy som sa stránil radikálnych výrokov a vyhlásení typu - tak toto nikdy - a podobne. Ja tieto veci nehodnotím. Je to síce iný spôsob práce s promptnou výrobou, ale najpodstatnejší je divák a či ho to zaujme. Rovnako ako v divadle, buď si k tomu sadne, alebo nesadne.
Už o seriáli Ordinácia v ružovej záhrade ste sa kedysi vyjadrili, že to nebola extra herecky obohacujúca skúsenosť. Je v tomto Búrlivé víno iné?
Bol to seriál z lekárskeho prostredia, lekára som tam nehral a dostal som sa tam dodatočne. Moja postava priateľa Milky Vášáryovej bol len taký zástoj. Búrlivé víno je však iný prípad, kde sa na mojej postave odohráva nosný príbeh, nedá sa to takto porovnávať.
Veľa hercov sa vyjadrilo, že hoci divadlo je ich srdcová záležitosť, neuživí ich. Svoj plat dokonca prirovnávajú k almužne. Je aj to dôvod, prečo musia hrať v seriáloch?
Mám taký dojem, že aj preto. Načo sa pretvarovať, veď sme tu už kadečo zažili, že budeme o päť rokov Švajčiarskom a podobne. To sa však nedeje. A nie je to len prípad hercov, aj dnes sú ľudia, ktorí majú viac zamestnaní. Peniaze môžu byť motívom, ale závisí to aj od toho, ako si človek nasadí latku a na akej vysokej úrovni chce žiť. Ale herec, pokiaľ je umelec, vždy špekuluje nad tým, aká je to príležitosť, do akej miery ho to obohatí a v druhom rade nie je zanedbateľné ani to, čo za to dostane.
Pred augustom 1968 ste mali ponuky ísť nakrúcať do Francúzska či Ameriky. Potom však prišli Rusi...
Nakrúcal som svoj prvý veľký film Na kometě s režisérom Karlom Zemanom. V rukách som už držal scenár, potajomky som si kúpil aj franky, keďže sme to mali celé nakrúcať vo Francúzsku. Prišli však Rusi, takže sa to celé zastavilo a začali sme robiť ateliéry v Barrandove. A z toho Francúzska zostala nakoniec len priehrada na Kudlove v Gottwaldove, dnešnom Zlíne. Cestovať sme teda už nemohli, hoci do roku 1968 sme ako študenti navštevovali zahraničné festivaly v Taliansku a vo Francúzsku, kde sme povyhrávali množstvo cien.
Kedy sa vám nakoniec podarilo vycestovať?
Možno je to zaujímavé, ale prvýkrát som cestoval sám do zahraničia, do Ameriky až v roku 1994, keď som mal 44 rokov. Teraz, keď mi synovec povie, že je v Dubline a kam ďalej cestuje, je to úžasné a obrovské pozitívum.
Vraj ste chceli aj emigrovať, ale zaspali ste. Dokázali by ste vtedy opustiť rodinu?
V roku 1968 bolo dosť veľké uvoľnenie, boli tu preklady z angličtiny, americké hry, trochu sa otvárali hranice. Zrazu sa to všetko odstrihlo, prišli sem tanky a strieľalo sa tu. Je pravda, že som chcel s jednou kamarátkou odísť do Viedne, ale práve v ten deň som ráno zaspal. A tak ona nakoniec emigrovala sama. Najmä som však nevedel odísť kvôli našim rodinným väzbám... Maminka bola pracovníčkou v banke a keď bola na zájazde v NDR, videla, ako sa tam na hraniciach strieľa. Keď som videl otca, nedokázal som odísť. Komunisti ten režim dobre podkúrili, a najmä nám mladým. V roku 1968 som končil vysokú školu.
Váš otec dodnes patrí ku kmeňovej hereckej generácii. Spomínate si ešte na časy, keď ste sa rozhodli, že nebudete lekárom, ako ste pôvodne plánovali, ale začali ste sa obzerať po otcovom remesle?
On bol veľmi zvláštny a musel som mu to chudákovi aj tak normálne otvorene povedať. Keď nechcel, aby som išiel študovať na VŠMU, tak som mu hovoril, že aj tak robí celý život všetko preto, aby som do toho divadla išiel. Otec bol nesmierne zručný, režíroval aj bábkové divadlo a sám si vyrábal bábky. Keď som mal tri roky, ochorel som na nebezpečný šarlach a vtedy bol problém zohnať vôbec aj penicilín. Takže mesiac som strávil zatvorený v nemocnici a rodičov som videl len cez okno. Otec mi tam doniesol vyrobené divadielko a keď ma prepúšťali, tak mi ho nedali. Dosť som nariekal, ale vyrobil mi druhé.
A kedy prišiel ten prvý impulz a rozhodli ste sa pre herectvo?
Bol som dosť hanblivý a introvertný a neuvažoval som, že pôjdem na herectvo. Na hodine slovenčiny som si však raz dovolil kritizovať recitáciu spolužiaka, ktorého slovenčinárka označila za najlepšieho. Povedal som, že ani nevie, čo recituje a len pateticky vyslovuje slová, na čo učiteľka očervenela a odvetila, že ľahko sa mi kritizuje, ale treba to aj dokázať. Kúpil som si teda v Slovenskej knihe zbierku básní Praskanie krvi od Jozefa Mokoša. Naučil som sa to a normálne som to pred triedou povedal. Učiteľka nakoniec povedala, tak áno, tak potom dobre. A to ma utvrdilo. (Smiech)
Na doskách SND režírujete a hráte v hre Kvarteto. Tá hovorí o príbehu vyslúžilých umelcov v dôchodkovom veku, ktorí riešia otázku, ako a kedy dôstojne odísť a zanechať kariéru. Bilancujete životné skúsenosti aj vy?
V divadle to je ako v športe, v tomto smere to je presné a porovnateľné. Herec potrebuje silu, energiu a pamäť. Nemôže hrať myslenie, on musí myslieť, takisto musí mať emóciu a na to potrebuje fyzickú silu. Starnutie ide proti hercovi, alebo je to jeho ďalšia úloha. Ja som po šesťdesiatke tiež iný, ako keď som mal štyridsaťpäť rokov a bolo by to smiešne, keby som sa tváril, že nie. Zatiaľ si však myslím, že to odhadnem.
Dva roky ste šéfovali činohre SND. Po zmene vedenia vás v januári odvolali z funkcie. Mrzelo vás to?
Nie, nesklamalo ma to. Predtým ma asi pol roka vtedajší riaditeľ presviedčal, aby som to zobral, a nechcel som. Vzal som to teda na skúšku. Generálny riaditeľ má právo vymenovať si nových ľudí a ja som si veľmi rád vydýchol, lebo je to nesmierne vyčerpávajúce. V normálnom podniku, kde sú normálne vzťahy, by nemala takáto výmena nič urobiť a ani neurobila. Bolo to korektné v prospech veci, divadla aj divákov.