Ján Baláž totiž spolu s Elánom prežil let v horiacom lietadle, nepoddal sa emigrácii, a keď jeho kolega Jožo Ráž bojoval o život, po celý čas stál pri ňom. Po tom všetkom sa nielenže postavili na nohy, ale z roka na rok odkladajú aj odchod do dôchodku. Označenie veteráni by ich mohlo uraziť, keďže majú doma mladé ženy a malé deti.
Hoci väčšina fanúšikov vás pozná ako elánistu, pred 40 rokmi ste založili aj skupinu Modus. A teraz sa s ňou opäť vraciate na scénu.
Chystáme nové CD, ktoré by malo byť hotové už koncom februára, takže teraz na ňom usilovne pracujeme. Budeme hrať v zostave Janko Lehotský, Laco Lučenič, Ľubo Stankovský, prezývaný Sklíčka a ja.
No so skupinou Modus je späté aj meno legendárnej Mariky Gombitovej. Tá nedávno tiež oslávila comeback, keď po 12 rokoch opäť vystúpila na verejnosti.
S Marikou som, žiaľ, svojho času neprišiel do styku, lebo prišla do kapely, keď som z nej odišiel na vojnu. Nemôžem si však sťažovať, mne sa darilo celý život a myslím si, že Elán nie je o nič horšia značka ako Marika. Nemám teda traumu z toho, že by som niečo zmeškal. Chceme ju ale osloviť, či by neprispela aspoň malým podielom na naše pripravované CD.
No viac vás preslávil Elán, kde spolu s Jožom Rážom (60) a Vašom Patejdlom (60) tvoríte zdravé jadro. Ste na scéne už viac než 40 rokov, často sa „vyhrážate“, že pôjdete do dôchodku, no stále vypredávate štadióny.
Hádame sa, kedy to bude najlepšie. (Smiech) No náš úspech stále rastie, takže zatiaľ sme odchod zo scény odložili na neurčito.
Keď sa obhliadnete za minulosťou – ako ste fungovali v kapele, keď ste mali dvadsať a aké je to teraz?
Ako hovorí jeden môj kamarát, staroba sa prírode bridí. Samozrejme, že v našom veku už sem-tam niečo pobolieva, ale keď je hlava v poriadku, tak sa to dá.
Máte aj nejaké predkoncertné rituály, ktoré neoželiete?
Dáme si malý štamperlík, nepreháňame to však, lebo opitý človek hrať nemôže, stráca koordináciu a odchádza mu sluch. Manželky vtedy počujú dobre, no my nie. (Smiech) Cigaru si dávam len zriedka, a keď, tak po koncerte, no Jožo aj pred.
V začiatkoch skupiny Elán ste predali aj vlastné volvo a dali ste peniaze na aparatúru, len aby sa kapele darilo.
Hrával som aj v Škandinávii, kúpil som si auto, a keďže sme chceli niečo vybudovať, každý dal to, čo sa len dalo. Chalani mi to postupne vrátili, ale bolo potrebné aj niečo obetovať, aby to fungovalo...
V roku 1984 ste ešte v bývalom Sovietskom zväze prežili let v horiacom lietadle. Nebáli ste sa o život?
Lietadlu vtedy začal horieť motor, tak muselo pristáť na najbližšom letisku. Pilot kopol do lietadla, povedal kur** a leteli sme ďalej koncertovať. Nebáli sme sa, a že sa niečo deje, sme pochopili, až keď sa začali čudovať aj samotní Rusi, lebo tí boli dovtedy voči všetkému apatickí.
Váš mladší brat Zdeno Baláž (59), ktorý patrí ku kmeňovým zakladateľom Elánu, hneď po revolúcii emigroval do Austrálie. Vás to nikdy nelákalo?
Prvýkrát som bol na západe v roku 1970 s Modusom. Hrali sme v jednom lukratívnom meste Gstaadt vo Švajčiarsku, kde žijú najbohatší ľudia sveta, a ani vtedy som nemal pocit, že musím odísť. Bolo to možno aj tým, že v 60. rokoch bola väčšia voľnosť, ktorá sa potom zrútila. Ale nemohli sme všetci odísť a ten posledný zavrieť dvere.
Čo vás držalo, čo bola tá väzba?
Mám rád svoju krajinu a prečo by som ju mal meniť? Môžem sa ísť pozrieť kamkoľvek, precestoval som skoro celý svet a nemám pocit, že by som nič nezažil. Bol som na všetkých svetadieloch okrem Antarktídy, za hranicami som strávil minimálne päť rokov a naučil som sa hovoriť rôznymi jazykmi. Určite by sa na Slovensku dalo žiť lepšie, ako žijeme, ale netreba vešať hlavu a treba ísť vpred.
Čo vás najviac aktuálne trápi? Politika?
Najväčší problém v tomto štáte je ten, že dane nejdú naspäť na to, na čo majú, ale niekde úplne inde. No keď polovica daní zmizne v nejakých čudných tendroch, tak nezostáva na toaletný papier v nemocniciach.
S Jožom Rážom a Vašom Patejdlom sa poznáte už desaťročia. Požalujte, akí sú v súkromí?
Sme rozdielni. Jožo je skromný, on to aj o sebe stále hlási, ja som ten tichý a Vašo je taký profesor. (Smiech)
V roku 1999 ste takmer prišli o lídra kapely. Jožo Ráž mal na motorke nehodu a to, že prežil, označili mnohí za zázrak. Ako si na ten deň spomínate?
Dozvedel som sa to asi tri minúty po tom, ako sa to stalo. Okamžite som vyštartoval do ružinovskej nemocnice a bol som tam, keď ho priviezli. Zhodou okolností mal službu môj dobrý kamarát, plastický chirurg. Jožo mal tak rozbitú hlavu, že som ho ani nespoznal.
Čo vám ako prvé napadlo?
Aj keď všetci hovorili, že neprežije, ja som ten pocit nikdy nemal. Nikdy ma nepresiakol pocit, že je koniec, a že sa stalo niečo neodvrátiteľné.
Jožo Ráž išiel v tom čase z nahrávacieho štúdia, kde vznikol váš veľký hit Voda, čo ma drží nad vodou. Bolo to osudové?
Neviem, osud je totiž zhoda náhod. Keby si ten chlap zapálil ešte jednu cigaretu a nevychádzal by autom z parkoviska, tak sa nič nestane. Niektorým veciam sa však nevyhneme.
Poznali ste sa aj dlhé roky pred haváriou. Ako ho nehoda zmenila?
Emočne je iný, lebo úraz zasiahol do jeho centra emócií a na niektoré veci teraz reaguje celkom ináč. No zásadný rozdiel je ten, že pred nehodou vždy meškal, kým teraz chodí načas. To je však pozitívna zmena.
Poďme teraz k vašej rodine. Máte o 25 rokov mladšiu ženu Danku a dve malé deti. To preto, aby ste už len mladli?
Áno, nemám čas zostarnúť, nedajú mi dýchať. Janko (6) a Nina (8) nás držia v kondícii. Danku som spoznal, keď som sa rozvádzal, nebol to rozvod kvôli nej a zoznámila nás spoločná známa, ktorá ju doviedla na koncert.
Otcom je aj Vašo Patejdl, ktorý má syna Benjamína (6). Vymieňate si skúsenosti?
Boli sme spolu na lyžovačke aj letnej dovolenke. Naše deti sa už dobre poznajú. Často sa rozprávame o tom, či aj on má také neposlušné dieťa ako ja a čo s tým robiť.
