Takéto pocity v nás vždy vyvolajú staré čiernobiele fotografie Karla Plicku. Tomu sa možno v poslednej chvíli podarilo zvečniť obraz starého Slovenska. Je paradoxom, že krásu slovenského folklóru a tradícií svojou tvorbou najviac oslávil český fotograf. „On sám sa však cítil Čechoslovákom, bol to klasický masarykovec. Nevadilo mu, že Slováci mu hovorili Karol, hoci sa volal Karel,“ upozorňuje Plickov syn Ivan (85). Pri pohľade na Plickove fotky sa ani nechce veriť, že také malebné to u nás kedysi bývalo.
Mnohí si preto myslia, že jeho zábery tancujúcich dievčat či švárnych junákov v krojoch nezachytávajú pravdivú realitu, ale sú zinscenované. „Sám Plicka sa vyjadril v tom zmysle, že na Slovensko prišiel v čase, keď bola ľudová kultúra u nás na vrchole. On mal ľudí nafotených v krojoch skrátka preto, lebo sa tak na Slovensku v tom čase naozaj chodilo po dedinách, do kostola, na pole...“ vysvetľuje teoretik fotografie Marián Pauer, ktorý je autorom najnovšej knihy o tomto legendárnom fotografovi a filmárovi.
Začalo sa to piesňami
Plicka, ktorý sa narodil vo Viedni a žil v Čechách, sa na Slovensko vybral v roku 1924. Krátko po vzniku republiky panoval v českej inteligencii čulý záujem o kultúru menšieho bratského národa. „Do Matice slovenskej prišiel s tým, že bude zbierať ľudové piesne. A zozbieral ich vyše 44 000!“ hovorí Pauer. A ako tak Plicka chodil po Slovensku, počúval krásne ľudové piesne, tak začal aj fotografovať, lebo to bol jeho ďalší koníček.
Z jeho fotografií Matica najprv vydávala pohľadnice a v roku 1937 mu vyšla prvá kniha s názvom Slovensko. Predtým však vznikli aj jeho prvé dokumentárne filmy vrátane veľkofilmu Zem spieva (1933), ktorým vzdal azda najkrajší hold slovenskému folklóru. Koncom 30. rokov v Bratislave tiež založil prvú filmovú školu v Československu.
Zlatá Praha
Po násilnom rozdelení republiky musel Plicka zo Slovenska odísť. Namiesto folklóru začal fotografovať krásy stovežatej Prahy. „Pustil sa do usilovného fotenia pamiatok, lebo sa obával, že by mohli byť počas vojny zničené. Chcel ich zachovať aspoň obrazom,“ tvrdí Pauer. A tak, čo dal nám svojou knihou Slovensko, to dal Čechom v roku 1940 knihou Praha. V tých pohnutých a ťažkých časoch sa obrazová publikácia stala symbolom odporu proti nacistickému bezpráviu.
Plicka však nezabudol na svoje milované Slovensko a vrátil sa sem už krátko po skončení vojny. „Povedal mi, že v roku 1945 bol prvým Čechom, ktorý prišiel na Slovensko. Doviezli ho na džípe z Viedne. Jeho to na k nám stále veľmi ťahalo, mal tu rozpracované projekty, ako napríklad fotografovanie Levoče či Spiša.“
Vrátiť sa k folklóru, ako ho zvečnil pred vojnou, už bolo nemožné. „Ten ozajstný folklór po vojne zmizol a on nemal záujem o taký ten umelecký folklór, ako prežíva dodnes,“ vysvetľuje Plickov syn Ivan. Dodnes spomína na to, ako mal otec zorganizovanú prácu, hoci na fotografické výpravy svoje deti nebral. „Chodil iba so svojím asistentom, ktorého si platil a ktorý mu pomáhal s dopravou všetkej techniky. Otec nevedel šoférovať a nemal auto.“
Dar Slovensku
Plickovo meno bolo aj za socializmu silnou značkou. Až na to, že komunisti zakázali jeho dokument Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi (1937), lebo bol o emigrantoch, vážnejšie problémy s režimom nemal. „A to napriek tomu, že nikdy nebol v komunistickej strane a nezapredal sa. Režimu nijako nepodliezal, to skôr oni jemu, lebo mal také silné meno. Spravili z neho dokonca národného umelca,“ hovorí Ivan Plicka, ktorý sa rád vracia k otcovým fotografiám. „Môj otec spravil Slovensku ohromnú službu, ktorú ocení až história. To nemá žiaden národ na svete, aby niekto takto zachytil jeho miznúcu kultúru doslova v poslednej chvíli,“ dodáva Plickov syn.
