Vaša mama zomrela v čase pandémie koronavírusu a pre prísne opatrenia sa s ňou nemohli rozlúčiť kolegovia ani jej obdivovatelia. Čo si myslíte, ako by to asi zobrala mama?
Celkom vecne, mama bola totiž veľký pragmatik. Nepotrpela si na pompéznosti, preto si myslím, že by to nebrala tragicky. Hoci asi by ju to v kútiku duše trošku zamrzelo, že sa nemohla rozlúčiť so svojimi kolegami a fanúšikmi. Ja som bola smutná, že sme pohreb v krematóriu museli robiť za mimoriadne prísnych opatrení. Bolo ťažké vybrať osem ľudí, ktorí sa mohli spolu so mnou a s manželom na komornej rozlúčke zúčastniť.
Hovorili ste, že mama nemala rada pompéznosti. Pritom bola veľmi spoločenský typ.
Presne tak. Spoločnosť milovala, no nie honosné podujatia. Vo vzťahu k svojej popularite bola veľmi skromná. Vôbec si nepamätám, že by sa u nás doma rozprávalo na tému popularita. Samozrejme, že mamu aj otca ľudia na ulici spoznávali. A priznám sa, že ako dieťaťu mi trochu vadilo, keď mamu zastavovali a žiadali ju o podpis. Ale nespomínam si, že by sa niekedy voči tomu ohradila. Brala to úplne prirodzene.
Nielen vaša mama, ale aj váš otec František Zvarík († 87) bol veľmi známy herec. Nemali ste pocit, že by popularita rodičov zasahovala do súkromia rodiny?
Nemyslím si to, vtedy bola iná doba. Hoci, predsa len jedna „bulvárna“ informácia sa istý čas spájala s maminým menom. Bolo to v 80. rokoch, niekto vypustil fámu, že Krížiková kúpila v predajni obuvi u Veľkého Baťu pre seba a pre svoju dcéru čižmy z hadej kože. Ako cunami sa po celom Slovensku valila táto hlúposť. Kdežeby mali v tom čase u Baťu také čižmy?! Bola z toho veľká aféra, niektorí ľudia dokonca vehementne tvrdili, že mamu v tých čižmách videli na vlastné oči! V škole mi každý pozeral na nohy, kedy už tie čižmy z hadej kože budem mať na sebe. Vedúca u Veľkého Baťu nám zúfalo telefonovala, že čo sa deje, pretože jej v predajni drnčia telefóny a manželky papalášov sa dožadovali tiež takých čižiem.
Ako tú fámu vtedy mama prijala?
Bola veľmi rozčúlená. Mali sme doma doslova „horúcu linku“, volala nám rodina, priatelia: „Eva neblbni, povedz, koľko tie čižmy stáli, veď Anička vás videla a Jožko povedal, že ste ich kúpili u Baťu!“ Bola z toho neskutočná aféra.
A ako to dopadlo? V zmysle – každý škandál trvá tri dni?
Viete čo? Ja by som na tú historku už dávno zabudla. No keď sa v súvislosti s maminým úmrtím písalo na internete, nedalo mi a prečítala som si niektoré komentáre. Boli väčšinou veľmi pozitívne, ľudia mamu vnímali priateľsky, vyjadrovali sa o nej ako o výbornej herečke, skutočnej legende. No niekto tam znovu vyrukoval s tými hadími, či krokodílími čižmami! Bol to vcelku priaznivý komentár, no s dodatkom, že aká bola márnotratná! Takže každý škandál trvá tri dni, a niektorý aj tridsať rokov! (smiech)
Dajme teda veci na pravú mieru. Bola mama naozaj márnotratná?
Ale kdeže! U nás doma držala práve ona kasu. Mama bola ten „financmajster“. Otec bol klasický bohém a peniaze nechával na mamu. Tá prechádzala fázami – bola mimoriadne šetrná, niekedy až priveľmi a keď mala pocit, že už našetrila dosť, „pustila perie“.
Akým darčekom vás napríklad najviac prekvapila? Teda, ak nepočítame tie hadie čižmy...
(smiech) Nespomínam si, že by mi niekedy pri nákupoch striktne odmietla niečo kúpiť. Skôr ma prekvapila, keď mi darovala svoje cenné veci. Napríklad zlatý prsteň po babičke. V zásade si však vždy dvakrát rozmyslela, za čo minie peniaze. Vyplývalo to z jej životných skúseností.
