Čo konkrétne máte na mysli?
V 50. rokoch prežívala rodina mojej mamy ťažké časy. Perzekuovali ich, dokonca boli súčasťou tzv. plánu B, ktorého cieľom bolo vysťahovať nepohodlných ľudí mimo Bratislavy a ich byty poskytnúť rodinám najlepších budovateľov socializmu. Rodina prišla o majetok a starý otec dostal infarkt. Mamu nevzali do školy, tak išla pracovať do továrne. Stará mama rozpredala, čo mohla, aby mali z čoho žiť. Moja mama totiž mala mladšieho brata, ktorý ochorel na detskú obrnu a liečba tiež niečo stála. Bolo to obdobie veľkej núdze a na mamu to veľmi zapôsobilo. Spomínala, že jednu sukňu nosila dva roky. Boli to zlé roky a poznačilo ju to. Možno aj preto sa celý život snažila, aby sa nedostala do situácie, že nebude mať z čoho žiť.
Z chudoby sa však napokon dostala na javisko najväčšej divadelnej scény, na dosky SND, a získala spoločenské uznanie a množstvo ocenení. Ako to vnímala?
Ocenenia si veľmi vážila. Moji rodičia neboli v komunistickej strane, tak získať titul zaslúžilého umelca bolo niečo, čo si obaja rodičia cenili. Každé jedno uznanie si veľmi vážili. Na sklonku života sme sa o tom s mamou často zhovárali. Koľkokrát sa čudovala: Jéj, aj toto som dostala?
Mala medzi kolegyňami–herečkami aj blízke kamarátky?
Bolo ich veľa. S mnohými sme chodili aj na dovolenky. Medzi nimi boli Zdenka Grúberová, Eva Večerová, Hana Javorková, Majda Paveleková, Dača Turzonovová s Jožkom Adamovičom, Soňa Valentová s Pavlom Hasprom, Jana Liptáková, Ivan Mistrík... Nešlo len o kamarátky, ale o celé rodiny, s ktorými sme chodili aj na spoločné dovolenky.
Hovorila mama o tom, že by medzi niektorými kolegyňami panovala nevraživosť?
Viete čo? Niekto kedysi povedal, že mama neznášala Zdenu Studenkovú. To je príšerný výmysel! Práve naopak, mama ju ako herečku veľmi uznávala. Aj o Diane Mórovej hovorila s rešpektom. Samozrejme, v každom kolektíve príde k rôznym situáciám, ale že by tam bola nevraživosť? Mama tieto taľafatky doma nerozoberala.
Evu Krížikovú majú ľudia v pamäti ako veselú osobu. Boli v jej živote momenty, ktoré ju zrazili na kolená?
Vrátim sa k tomu, o čom som hovorila na začiatku, k tým 50. rokom. Veľmi ju poznačilo úmrtie otca. Keď dostal infarkt, bola pri ňom a bol to pre ňu veľký šok. Potom to boli úmrtia kolegov. Spomínam si, že keď nečakane zomreli Ivan Mistrík a Anton Mrvečka, znášala to veľmi ťažko, lebo to boli kamaráti. Predčasné úmrtia kolegov s ňou vedeli poriadne zamávať.
Ako sa potom vyrovnala v r. 2008 so smrťou manžela, vášho otca Františka Zvaríka?
Ťažko. Otec mal už svoj vek a ku koncu života nebol celkom zdravý. Mal problémy so srdiečkom. Prežili spolu takmer pol storočia a pre mamu nebolo jednoduché prijať, že už tu otec nie je. Stratila iskru a život už bol pre ňu iný. Navyše, ja som v tom čase žila v zahraničí, v Kyjeve, a krátko nato som odišla pracovne do Moskvy, kde som pracovala ako konzul. Mama sa bála lietadiel a do Moskvy za mnou nelietala. Takže sme sa nevideli tak často, ako by sme chceli.
Roky však pribúdali a sily ubúdali...
Musím povedať, že mama vlastne nikdy nebola vážne chorá. Mala jedine srdcovo-cievne problémy, to mala dedičné. Liečila sa na vysoký tlak, bolo to pre ňu v podstate jediné zdravotné nebezpečenstvo. Hoci si v minulosti neodpustila cigaretu, ku koncu života prestala úplne fajčiť. Často však mávala úrazy, či vo filme alebo v divadle. Vedela sa naplno oddať postave, ktorú stvárňovala. Spomínam si, že keď natáčala v Gruzínsku film Rača, láska moja, v jednom zábere mala utekať po moste. Bežala ako o dušu a pri tom veľmi nešťastne spadla. Odniesol si to najmä členok, mala škaredý výron. Inokedy si zas vykĺbila rameno. Bola dievča z dediny, chvíľu neposedela. Behala bosá po záhrade, po vinohradoch, hocikedy ju poštípali osy, včely. Našťastie, nebola alergická. No raz pre žihadlo takmer prišla o život.
To hádam nie!
Veru áno. Niekedy koncom 90. rokov mamu poštípala včela a dostala anafylaktický šok. Našťastie sme boli s manželom pri nej. Bolo to strašné! Mama bola totálne paralyzovaná, doslova nám pred očami odchádzala. Záchranka prišla v hodine dvanástej. Okamžite dostala injekciu, no dobre dlho ju nevedeli prebrať. Bol to taký šok, že aj dnes mi pri tej spomienke naskakuje husia koža. Odvtedy mala mama hrôzu zo včiel.
