To teda mala vskutku obrovské šťastie...
A nebolo to jediný raz, keď doslova utiekla hrobárovi z lopaty. Niekoľko rokov predtým mala hrozivú autonehodu. Cestovali starou škodovkou s Mariánom Zednikovičom a so Zuzanou Tlučkovou na vystúpenie. Musel to byť neskutočný náraz, lebo hlavou prerazila zadné sklo a vyletela cez okno. A mama teda štíhla rozhodne nebola. Skončila s ťažkým úrazom hlavy. Mimochodom, dlho sa potom tradovalo, ako Majda Paveleková chodila dlho okolo zničeného auta a krútila hlavou: Teda, Eva, ako si mohla vyletieť cez to okno? Veď to nie je možné! Ty si fakt chudšia ako ja!
Nepodpísala sa aj táto nehoda na jej zdraví?
Je to možné. Mama postupne strácala zrak. Myslím si, že za to mohol práve ten úraz hlavy. Na jedno oko posledné roky skoro nevidela.
Niesla ťažko, keď sa rozhodla ísť do dôchodku a lúčila sa s divadlom?
S tou myšlienkou koketovala už dávno predtým. No stále bol záujem, aby hrala. Lenže postupne akoby strácala istotu, aj tú pamäťovú. Mama bola voči sebe veľmi kritická, čoraz viac sa obávala, že zabudne text, že nepodá taký výkon, aký by chcela. Napokon to zhodnotila tak, že je čas rozlúčiť sa s javiskom, a keď mala osemdesiat rokov, odišla z divadla.
Čomu sa venovala na dôchodku? Mala nejaké záľuby?
Veľmi veľa čítala. Mali sme doma plné police kníh, čítali sme celá rodina. Ale najviac milovala háčkovať a štrikovať. To bol jej najväčší relax. Štrikovala dokonca aj v divadle cez prestávku. Dodnes mám v skrini sukne, ktoré mi uháčkovala. Pamätám si, ako si s nebohým Miškom Dočolomanským kúpili pletacie stroje a vymieňali si navzájom rôzne vzory na pletenie. Keď ju už priveľmi zrádzal zrak, musela s pletením prestať. Potom sa viac motala v záhradke.
Posledné roky prežila v dome seniorov. Ako brala fakt, že opúšťa vilu pod Slavínom, kde ste ako rodina žili?
Odchod do penziónu bol vynútený okolnosťami a mama si to plne uvedomovala. Bolo to obdobie, keď bola opakovane hospitalizovaná. Hocikedy jej prišlo zle, vyskočil jej tlak a musela ísť do nemocnice. Pobudla tam niekoľko týždňov, potom prišla domov a o chvíľu ju sanitka zas brala do špitálu. Nasledovali dva slabšie infarkty a postupne sa kopili ďalšie a ďalšie zdravotné problémy. Zariadenie sociálnych služieb v Jablonovom bolo pre mamu ideálnym riešením, pretože tam mala nielen pohodlie, ale zároveň pod jednou strechou aj vynikajúcu zdravotnú starostlivosť.
Mala mama na sklonku života ešte nejaké túžby, s ktorými sa vám zdôverila?
Často sme spolu debatovali. Vtedy občas povedala, ako ju mrzí, že niečo mohla urobiť lepšie, niečo nemala urobiť vôbec... Ale to je asi prirodzené, že v istom veku človek bilancuje, hodnotí svoj život. Milé bolo, keď mi vravela: Barbora, koľko to mám rokov? Veď to nie je možné! Žijem najdlhšie z mojej rodiny, pritom som už s mojím chorým srdcom a cievami dávno nemala žiť! Hoci musím prezradiť, že posledných desať rokov sa snažila žiť zdravšie. Napríklad nejedla mäso, stala sa z nej vegetariánka. Najviac zo všetkého ju však zaujímalo, čo robí Veronika, moja dcéra. Nemala viac vnúčat, takže Veronika bola stred jej vesmíru. My dve sme boli piliere, ktoré ju držali pri živote.
Vaša mama odišla z tohto sveta v tichosti, v spánku. Prečo nie je pochovaná v spoločnom hrobe so svojím manželom a vaším otcom Františkom Zvaríkom?
Z pragmatického dôvodu. Urnu sme uložili do hrobu na bratislavskom Martinskom cintoríne, kde sú pochovaní aj mamini rodičia. Môj otec je pochovaný v jeho rodnom kraji, vo Folkušovej pri Martine, na súkromnom cintoríne jeho rodu. Bolo to jeho prianie. Je to dosť ďaleko, vysoko v kopcoch. Mama tam nechcela byť pochovaná. Moji rodičia v týchto veciach neboli nikdy sentimentálni, pre nich to nebol fatálny problém, či budú alebo nebudú pochovaní spolu.
Po pohrebe v krematóriu ste sa vyjadrili, že keď to bude možné, usporiadate aj verejnú rozlúčku v spolupráci so Slovenským národným divadlom. Kedy by to malo byť?
Komunikujem s tlačovou tajomníčkou SND, pani Izabelou Pažítkovou a riešime termín. Myslím si, že kolegovia z divadla a fanúšikovia si zaslúžia, aby sa s mamou mohli takýmto spôsobom rozlúčiť. Keď mama v marci zomrela, mohli mi len telefonicky vyjadriť sústrasť a boli to veľmi emotívne kondolencie. V tej situačnej mizérii celosvetovej pandémie som to pociťovala ako vrúcne vyjadrenie vzťahu k mame. Vážim si, že nám kondolovala aj pani prezidentka a poslala do krematória čestnú stráž. Aj keď v rámci opatrení nestála stráž priamo pri rakve. Takže, ak všetko pôjde tak, ako by sme chceli, verejná rozlúčka by mala byť v septembri.