Od oného decembrového dňa, keď sa nemohla po prvýkrát vymočiť, sa jej duševné zdravie výrazne zhoršilo. "Obrátilo mi to život hore nohami," hovorí. V nemocnici sa jej stav ešte zhoršil, až nakoniec strávila tri mesiace v psychiatrickej liečebni. "Bolo to pre mňa úplne príšerné. V minulosti som pracovala na psychiatrickom oddelení, ale vôbec ma to nepripravilo na to, že raz budem sama pacientkou."
"Karta sa obrátila. Väčšinu času sa o mňa niekto staral a nemala som žiadne súkromie v kúpeľni. To mi prekážalo z dvoch dôvodov - prvým je, že nie som úplne stotožnená s mojim telom, a tak som nebola spokojná s tým, že ma niekto sleduje v sprche. Druhým dôvodom bol katerér - zamestnanci sa na to pýtali a ja som o tom nechcela rozprávať," hovorí.
Nikdy si nemyslela, že sama skončí v psychiatrickej liečebni. Keď jej to oznámili, rozplakala sa. Všetko zlé je ale na niečo dobré - a Anna vie, že taký dlhý čas strávený v nemocnici ju naučil, že nie je zlé požiadať o pomoc. "Vďaka tomu som si uvedomila, koľko sa toho zmenilo - myslím, že som si toho nebola úplne vedomá," tvrdí. Minulý rok ju z liečebne prepustili a odvtedy je jej oveľa lepšie.
Naďalej trpí množstvom infekcií a taktiež musí brať lieky na kontrolu kŕčov v močovom mechúri. Čaká na nový typ kateréra, ktorý by jej mal pomôcť, no zákrok bol kvôli koronavírusu presunutý na neskôr. Tento prístroj jej musia zaviesť operáciou, z čoho má trochu obavy, a vie, že si bude musieť na rúru, vychádzajúcu z jej brucha, zvyknúť. "Dúfam, že operácia mi umožní žiť normálnejší život a zmenší moje bolesti," hovorí.
