Cez Poľsko do Británie
Čo bolo ďalej, o to sa po atentáte na Heydricha zaujímali aj nemeckí vyšetrovatelia. V septembri 1942, po Gabčíkovej smrti, zostavil záverečnú správu nemecký vyšetrovateľ Heinz Pannwitz. Ten zistil, že 4. júna 1939 Jozef Gabčík utiekol do Poľska. „Slovenské úrady ho potom hľadali a vydali na neho zatykač. Rodičia ani príbuzní o ňom od tej doby nepočuli,“ uviedol Pannwitz, podľa ktorého sa Gabčík dostal do tábora v meste Bronowice pri Krakove a odtiaľ odišiel cez Gdansk do Francúzska. Tam sa zaradil do vznikajúcej československej zahraničnej armády. Po porážke Francúzska bol v júli 1940 presunutý do Spojeného kráľovstva, kde ho po kurze povýšili na rotmajstra a zaradili do výcviku pre plnenie úloh zvláštneho určenia.
Jeho čas sa nezadržateľne blížil. Lietadlo Halifax, v ktorom v noci z 28. na 29. decembra 1941 odlietalo sedem československých výsadkárov, malo rušný let. Pilot dvakrát unikal nepriateľským strelám, než doletel na miesto výsadku v Protektoráte Čechy a Morava. Pravdepodobne preto, že orientačné body v krajine boli zasnežené, posádka stratila orientáciu a pomýlila si Prahu s Plzňou. Parašutisti teda zoskočili úplne inde, než sa plánovalo.
Približne dvadsať minút po druhej hodine nad ránom klesol Halifax do výšky asi 900 stôp, spomalil a dispečer otvoril poklop v podlahe. Parašutisti sa začali pripravovať na zoskok. Chvíľu predtým podali Ján Kubiš s Jozefom Gabčíkom štábnemu kapitánovi Šustrovi ruku so slovami: „Skoro o nás budete počuť, urobíme všetko, čo bude možné...“
Radšej si zvolili smrť
Po útoku na Heydricha sa Gabčík s ďalšími šiestimi parašutistami ukrýval v krypte Chrámu sv. Cyrila a Metoda v Prahe. Ich úkryt vypátralo gestapo po tom, čo Karel Čurda – jeden z parašutistov, prezradil mená tých, ktorí parašutistom poskytovali pomoc.
Po sedemhodinovom boji s veľkou presilou dvaja z nich padli, Kubiš zostal zranený a neskôr zomrel, ostatní spoločne s Gabčíkom spáchali samovraždu, čo potvrdzuje aj správa šéfa riadiacej úradovne gestapa v Prahe Dr. Hansa Ulricha Geschkeho: „Ohľadaním štyroch mŕtvol, vytiahnutých z pivnice, bolo preukázané, že žiadny z týchto mužov nebol zabitý paľbou Waffen-SS, ale že sa všetci zabili tým, že si sami vpálili ranu do hlavy; dvaja z agentov navyše ešte užili jed.“ Gestapo nariadilo pitvu tiel, ktorá u všetkých siedmich parašutistov prebehla v dňoch 23. - 26. júna 1942. Telá Gabčíka a Kubiša skončili bez hláv.
„Sklené dózy s hlavami boli v budove nemeckého Ústavu pre súdne lekárstvo uložené v uzamknutej skrini vo Veľkej pitevni. Po vyhranej vojne mali byť vystavené ako exponáty v pripravovanom nemeckom kriminalistickom múzeu. O ich osude nie je nič známe.“ Nemeckí policajti ich odviezli 20. apríla 1945, nevedno kam. Podľa hypotézy publicistu Čvančaru mali skončiť v depozitári východonemeckého múzea Volkspolizei v Berlíne.
S vyšetrovateľmi prišiel aj Šaňo Mach
Ako pocítila atentát na Heydricha rodina Jozefa Gabčíka? O udalostiach v Prahe sa dozvedela z rádia, ktoré chodili počúvať k susedom. Krátko nato rodinu navštívila polícia spoločne s ministrom vnútra Alexandrom Machom. Ferdinanda Gabčíka sa pýtali, či vie, čo jeho syn urobil. „To mi dal Slovenský štát,“ odpovedal podľa úradného záznamu.
Keď policajti namietali, že Slovenský štát predsa nemôže za to, že jeho syn je spoluvrahom, odpovedal: „A čo mal inšie robiť?“ Otca a najstaršieho syna Alexandra odviezli do Žiliny do vyšetrovacej väzby. Prednosta Úradu štátnej bezpečnosti otca navrhol za drzé výroky uväzniť aspoň na 14 dní do Ilavy. Či k tomu došlo, to sa nevie.
Ocenenie pre hrdinu od prezidenta
V lete roku 1945 bol Ferdinand Gabčík spoločne so susedkou Máriou Čižmárikovou pozvaný na Pražský hrad, kde mu bol odovzdaný Československý vojnový kríž 1939.
Za socializmu sa štát ku Gabčíkovi veľmi nehlásil. „Zaujímali sa o neho prevažne Česi, ktorí chodili do kúpeľov v Rajeckých Tepliciach a hľadali pamätnú izbu, ktorá tu však nikdy nebola. Tak sme sa aspoň porozprávali, poukazovali sme im fotky. Až po roku 1989 sa časy zmenili. Začalo sa o tom viac rozprávať aj na Slovensku. Vďaka aktivistom dnes stojí oproti domu v Poluvsí pamätník,“ povedal Jaromír Hauer, manžel žijúcej netere Jozefa Gabčíka a rodinný kronikár a podotkol, že cítiť aj záujem zo strany štátu.
Katarína Tomčíková, dcéra Jaroslava Hauera a Milady, rod. Gabčíkovej, prevzala v máji 2017 od prezidenta Andreja Kisku dekrét o povýšení Jozefa Gabčíka do hodnosti generálmajora in memoriam. „Tá jeho zásluha sa dnes vníma aj na Slovensku inak. V minulosti sa veľmi polemizovalo, či bolo vhodné vykonať ten skutok, keď potom zomrelo toľko ľudí... Po revolúcii sa na to pozerá spoločnosť ako na hrdinský čin,“ dodal manžel Gabčíkovej netere.
