Slovanská epopeja
Mucha je podľa odborníkov najslávnejším českým výtvarníkom, aký sa kedy narodil. Presadil sa vo Francúzsku aj v Amerike. V roku 1904 nečakane opustil Paríž a vybral sa za veľkú mláku. Išiel tam hľadať sponzorov pre výnimočné dielo – Slovanskú epopeju, ktoré nosil v hlave. V newyorskom prístave ho čakalo vyše stotisíc ľudí, pretože už vtedy bol prezentovaný ako najväčší žijúci výtvarník sveta. Súbor veľkometrážnych plátien, inšpirovaný slovanskou mytológiou a dejinami Čechov, Moravanov a Slezanov - Slovanskú epopeju, tvorí 20 obrazov.
„Jedenásť z nich vystavili v New Yorku a videlo ich asi 650 000 návštevníkov. Svet tie plátna obdivuje, v Čechách mal Mucha odjakživa obrovský problém. Nikdy tu nevyhral žiadnu súťaž, maximálne tak druhé miesto. Muchov dnes veľmi oceňovaný Primátorský salónik v Obecnom dome bol tŕňom v oku mnohým českým umelcom. Absurdnosťou bolo, keď mu bez súťaže dali urobiť fresky do Primátorského salónu v Prahe, tak mu to priamo na vernisáži kolegovia popľuvali. To je dôkaz o závisti, čo je podľa mňa najhoršia vlastnosť všade na svete,“ vraví pán Kukal a uvedie ešte jeden príklad nežičlivosti.
„Alfons Mucha bol veľkorysý umelec, v roku 1925 venoval celých 20 diel Slovanskej epopeje mestu Praha. Mal však podmienku, že mu na to postavia špeciálnu budovu – galériu. To sa im do dneška nepodarilo kvôli neprajníkom.“ K závistlivcom patril aj spisovateľ a maliar Josef Čapek. Ten sa v jednom fejtóne dokonca zaoberal otázkou, či Slovanská epopeja stojí za to, aby ju Praha ako dar prijala.
„Cítilo sa to ako „malér“, veľká maliarska práca, ktorá nedosahuje tých žiaducich umeleckých hodnôt, je ponúknutá mestu ako dar a mesto je teraz postavené pred otázku, ako sa za dar odvďačiť postavením zvláštneho múzea,“ napísal do novín. „Pritom Mucha je jedným z najslávnejších predstaviteľov secesie, patrí určite medzi top 3 vo svete,“ myslí si Kukal, ktorý v minulosti trénoval tenistu Ivana Lendla.
Oboch dodnes spája láska k umeniu. „Lendl mal vo vile v Connecticute výklenky s 12 Muchovými secesnými plagátmi Sarah Bernhardt. Keď sa presťahoval na Floridu, mal obavy, aby sa plagáty vo floridskej klíme nepoškodili, tak ich predal,“ prezradil bývalý tréner na svojho tenisového žiaka.
Poznal sa so synom
Mucha zomrel na zápal pľúc 14. júla 1939 po opätovných niekoľkodenných výsluchoch gestapom v Prahe. „V tridsiatom deviatom brali gestapáci medzi prvými aj výtvarníkov. Mucha mal vtedy takmer 79 rokov a už nebol úplne zdravý,“ pripomína externista, ktorý sa osobne poznal s výtvarníkovým synom Jiřím Muchom († 76). Toho dvakrát neprijali na akadémiu výtvarných umení, nakoniec študoval medicínu, dejiny umenia a orientalistiku.
Žil po celom svete, napokon zakotvil v Prahe na Hradčanoch. Od konca 50. rokov sa venoval propagácii otcových diel. „Nevedel som, ako sa mám k Jiřímu dostať. Niekedy v 70. rokoch mi môj priateľ, výtvarník a literát Rudo Fila povedal, že Jiří bude mať v nedeľu popoludní deň otvorených dverí na počesť svojho otca. Lebo aj do ateliéru Alfonsa Muchu na ulici Val de Grace v Paríži mohol prísť v nedeľu poobede ktokoľvek. Tak sme šli na Hradčany. Zazvonili sme na zvonček a zhora sa spustil na špagáte kľúč. Vošli sme dnu a zostali sme unesení. Celý dom bol plný Muchových diel,“ opisuje Kukal a dodáva, že keď v 80. rokoch chcel Ivan Lendl obrazy nejakého významného českého autora, vzal ho k Jiřímu Muchovi. Okamžite sa zamiloval do obrazov jeho slávneho otca.
Mucha ako veľký vlastenec bol autorom prvých československých bankoviek, prvých známok, robil návrhy uniforiem aj štátny znak. Podobu svojej dcéry Jaroslavy Mucha namaľoval na rub desaťkorunovej prvej emisie československých bankoviek z roku 1919 a neskôr v roku 1931 sa objavila na 50-korunovej bankovke.
Syn Jiří venoval pamiatke svojho otca celý život, dokonca o ňom napísal biografický román Kankán se svatozáří, ktorý vyšiel v roku 1969. Miesto posledného odpočinku Afonsa Muchu je na pražskom Vyšehradskom cintoríne.
