Kým totiž vo svete umelca vždy obdivovali, v rodnej vlasti ho dodnes niektorí zaznávajú. Júlové 160. výročie narodenia výnimočného maliara sme si pripomenuli s milovníkom umenia a tenisovým trénerom Janom Kukalom (77). Za Janom Kukalom sme sa vybrali do malej dedinky Boldog, kúsok od Seneckých jazier. Bývalý hráč československého daviscupového tímu a tréner svetových tenisových hviezd, ktorého rukami prešiel aj Ivan Lendl, je náruživým zberateľom umenia.
Keď prechádzame okolo štyroch tenisových kurtov, nedá sa nevšimnúť si výtvarné diela zavesené všade navôkol. Rovnako to vyzerá aj v rozľahlej záhrade a vnútri domu. Domáci pán má pre svoju záľubu prozaické vysvetlenie: „Tenista je ako osamelý bežec, v tom zápase hrá sám za seba. A maliar je tiež beznádejne sám, maľuje celé dni, nesmie byť rušený a musí sa koncentrovať. V mnohom sú si podobní. Na psychiku je to podobné zaťaženie. Akurát kým tenista pozná výsledok hneď, maliar musí čakať, čo jeho dielu povedia ostatní,“ myslí si.
Jedným z jeho obľúbených autorov je nepochybne český secesný maliar Alfons Mucha. „Ja som mal k Muchovi vzťah od detstva, mali sme jeho reprodukcie doma. Moja mama ma nie úplne dobrovoľne vodila v nedeľu do galérií. Bol som ako malý aj na výlete na zámku Zbiroh, kde Mucha maľoval,“ rozhovorí sa Jan Kukal o umelcovi, ktorý udával tón celému umeleckému smeru z konca 19. storočia, nazývanému secesia. Nevyhýbal sa žánrom, ako boli reklamy, dizajn šperkov a ilustrácie.
Paradoxne talentovaný Mucha sa nedostal na vysnívanú Akadémiu výtvarných umení v Prahe. Istý čas pracoval ako pisár na mestskom súde, no srdce ho ťahalo k maľovaniu. Mal dvadsať rokov, keď odišiel do Viedne, aby sa stal maliarom divadelných dekorácií. „Keď sa neskôr vrátil na Moravu, stretol svojho mecenáša, ktorý mu platil štúdium na akadémiách v Mníchove a v Paríži. Bol to gróf Eduard Khuen-Belasi, kto objavil mladíkov talent,“ rozhovorí sa Jan Kukal a pripomenie, že sám bol autorom mnohých výstav, venovaných Alfonsovi Muchovi.
Preslávil sa plagátom
Mucha žil od roku 1988 v Paríži, kde býval spolu s maliarom Paulom Gauguinom. Boli veľkí kamaráti. Veľmi živorili, mali jeden krajec chleba na deň, o ktorý sa delili. Stal sa známym takmer cez noc vďaka divadelnému plagátu. „V roku 1894 potrebovala herečka Sarah Bernhardt nový plagát pre divadelnú hru Gismonda a nemohli nikoho nájsť, kto by ho namaľoval. Všetci boli na Vianoce preč. Mucha nemohol ísť nikam, lebo nemal peniaze. Takže ho oslovili a on urobil farebnú litografiu s názvom Gismonda,“ priblíži nám Muchov raketový štart medzi svetovú maliarsku elitu.
„Zaujímavé je, že keď po plagát prišli herečkini manažéri a uvideli ho, báli sa jej ho ukázať. Bolo to totiž úplne niečo nové. A to bol vlastne kľúč k jeho popularite. Plagátom s rozmermi 215 cm x 75 cm, s jemnou pastelovou farebnosťou a dokonalou kresbou napokon oblepili celý Paríž. Sarah bola plagátom nadšená. Mucha bol navyše veľký fešák, takže tie vzťahy boli o to dôvernejšie,“ prezrádza pán Kukal. Sarah neskôr s Muchom uzavrela exkluzívnu šesťročnú zmluvu. O zákazky mal chudobný maliar postarané.
