Nehoda štátneho tajomníka ministerstva kultúry Vladimíra Dolinaya († 38) a jeho manželky Zuzany († 34) nebola prvá, ktorá sa týkala ľudí z tohto rezortu. Vy sám ste ako minister kultúry v roku 2000 havarovali aj s Milanom Lasicom a Mariánom Labudom.
Myslím si, že keby sme si preverovali štatistiku z ostatných rezortov, zistili by sme, že sú rezorty, kde bolo viac dopravných nehôd ako v súvislosti s funkcionármi ministerstva kultúry. Autonehoda si nevyberá a, ako vidíme, stane sa to aj profesionálnym vodičom. My sme vtedy dostali šmyk a kým vodič stihol vyrovnať, nabúrali sme do betónového spevnenia železničného podjazdu. Našťastie z tejto nehody sme s Milanom vyviazli bez väčších zranení, no Marián Labuda bol na tom vážne. Mal zlomený krček v bedrovom kĺbe a musel si poležať v nemocnici. Paradoxne, keď začal cvičiť pri rehabilitácii, niekoľko mesiacov po tejto udalosti bol v životnej forme. Lebo on nikdy predtým necvičil.
Existuje nejaký predpis, kde majú sedieť ústavní činitelia, alebo je len na nich, na ktoré sedadlo si v aute sadnú?
Je to na zadnom sedadle za spolujazdcom. A práve v tejto súvislosti si spomínam, že človek by si mal rozmyslieť, kedy žartuje. Keď sme totiž vtedy sadali s Milanom a s Mariánom do auta, ja som si sadol za sedadlo spolujazdca. Povedal som Milanovi Lasicovi, aby si sadol vedľa mňa, a Mariánovi vravím, že nech si sadne k vodičovi dopredu! Frflal, že prečo má byť vpredu, a ja som mu zo žartu povedal: Ty budeš taký môj airbag! Nezabudnem dodnes, ako potom ležal na zemi, hľadel na mňa s vyčítavým pohľadom a stonal: „Airbag, čo?“
Takýto hrôzostrašný zážitok sa asi z pamäti nedá celkom vymazať. Vracajú sa tie spomienky z času na čas?
Zažil som viac autohavárií, pre mňa s horšími následkami. Človek musí rátať s chybami iných, ako aj v prípade štátneho tajomníka Dolinaya, keď do jeho vozidla napálil v protismere iný vodič. Dodnes počujem príšerný zvuk nárazu z mojej autonehody v roku 1979. Išiel som vtedy Fiatom Mirafiori na nakrúcanie do Prahy, pretože vraj nezohnali pre mňa letenku a ani lístok do 1. triedy na rýchlik. Vyrazil som z Bratislavy o piatej ráno. Pred Prahou, na 28. kilometri pri Mirošoviciach, sa otáčal do protismeru kamión s vlečkou naloženou šrotom a preťal kompletne oba jazdné pruhy. Mal som na tachometri rýchlosť asi 130 km/h a nemal som kam uhnúť. Mohol som už len brzdiť. Boli to stotiny sekundy, chytil som ľavé zadné koleso vlečky. V stovke som mal čelný náraz. Zázrak, že som prežil.
