Nehoda štátneho tajomníka ministerstva kultúry Vladimíra Dolinaya († 38) a jeho manželky Zuzany († 34) nebola prvá, ktorá sa týkala ľudí z tohto rezortu. Vy sám ste ako minister kultúry v roku 2000 havarovali aj s Milanom Lasicom a Mariánom Labudom.
Myslím si, že keby sme si preverovali štatistiku z ostatných rezortov, zistili by sme, že sú rezorty, kde bolo viac dopravných nehôd ako v súvislosti s funkcionármi ministerstva kultúry. Autonehoda si nevyberá a, ako vidíme, stane sa to aj profesionálnym vodičom. My sme vtedy dostali šmyk a kým vodič stihol vyrovnať, nabúrali sme do betónového spevnenia železničného podjazdu. Našťastie z tejto nehody sme s Milanom vyviazli bez väčších zranení, no Marián Labuda bol na tom vážne. Mal zlomený krček v bedrovom kĺbe a musel si poležať v nemocnici. Paradoxne, keď začal cvičiť pri rehabilitácii, niekoľko mesiacov po tejto udalosti bol v životnej forme. Lebo on nikdy predtým necvičil.
Existuje nejaký predpis, kde majú sedieť ústavní činitelia, alebo je len na nich, na ktoré sedadlo si v aute sadnú?
Je to na zadnom sedadle za spolujazdcom. A práve v tejto súvislosti si spomínam, že človek by si mal rozmyslieť, kedy žartuje. Keď sme totiž vtedy sadali s Milanom a s Mariánom do auta, ja som si sadol za sedadlo spolujazdca. Povedal som Milanovi Lasicovi, aby si sadol vedľa mňa, a Mariánovi vravím, že nech si sadne k vodičovi dopredu! Frflal, že prečo má byť vpredu, a ja som mu zo žartu povedal: Ty budeš taký môj airbag! Nezabudnem dodnes, ako potom ležal na zemi, hľadel na mňa s vyčítavým pohľadom a stonal: „Airbag, čo?“
Takýto hrôzostrašný zážitok sa asi z pamäti nedá celkom vymazať. Vracajú sa tie spomienky z času na čas?
Zažil som viac autohavárií, pre mňa s horšími následkami. Človek musí rátať s chybami iných, ako aj v prípade štátneho tajomníka Dolinaya, keď do jeho vozidla napálil v protismere iný vodič. Dodnes počujem príšerný zvuk nárazu z mojej autonehody v roku 1979. Išiel som vtedy Fiatom Mirafiori na nakrúcanie do Prahy, pretože vraj nezohnali pre mňa letenku a ani lístok do 1. triedy na rýchlik. Vyrazil som z Bratislavy o piatej ráno. Pred Prahou, na 28. kilometri pri Mirošoviciach, sa otáčal do protismeru kamión s vlečkou naloženou šrotom a preťal kompletne oba jazdné pruhy. Mal som na tachometri rýchlosť asi 130 km/h a nemal som kam uhnúť. Mohol som už len brzdiť. Boli to stotiny sekundy, chytil som ľavé zadné koleso vlečky. V stovke som mal čelný náraz. Zázrak, že som prežil.
Asi s ťažkými zraneniami...
Našťastie som bol pripútaný, no pri spätnom náraze sa odtrhol oceľový nosník na sedadle a skončil som vzadu. Odniesli si to moje rebrá, praskol mi posledný krčný stavec v chrbtici a prvý hrudný. Ešte som sa čudoval, kde je šofér? Auto bolo kompletne zrušené, vyzeralo ako výlisok. Dvaja „Brňáci“ sa ma snažili vybrať z auta, lebo sa nedali otvoriť dvere. Vodič kamióna prišiel za mnou a vraví: „Promiňte, já jsem vám to nechtěl udělat naschvál...“ Ja som mu len sťažka povedal, nech prestane, že sa nemôžem smiať, lebo ma bolí chrbtica. Zobrali ma do nemocnice do Benešova. Potom ma odviezli do Prahy a na druhý deň som musel točiť. Jeden deň nakrúcania totiž stál obrovské peniaze. Mimochodom, keď som neskôr šiel v servise okolo svojho zdemolovaného auta, ktosi utrúsil: „To nemohol vodič prežiť!“ Mechanik, s ktorým som sa radil, čo s fiatom urobiť, sa pozrel na vrak a povedal: „Pane Kňažko – prodat!“ Vždy, keď idem okolo, tak si na tú hrôzu spomeniem.
Prejdem teraz k témam, ktoré vás z pozície exministra kultúry, ale aj herca a občana určite zaujímajú. Ako vnímate výmenu názorov odborníkov, čo sa týka bratislavského Istropolisu? Zbúrať či nezbúrať podľa vás bývalý Dom odborov?
Skúsme sa držať faktov, a nie pocitov. Táto budova bola postavená ako Dom revolučného odborového hnutia. To, že sa tam konali aj nejaké kultúrne aktivity, je pravdou. Dávno však už neplní svoju kultúrno-spoločenskú funkciu. Pokiaľ ide o architektúru, nepochybujem o tom, že to robili talentovaní architekti. Ešte dvaja z nich žijú a podpísali súhlas s tým, že by bolo dobré to zbúrať, ak ich dielo už neplní funkciu, pre ktorú bolo postavené.
Hovorí sa, že veľká sála Istropolisu, určená aj na koncerty, má najlepšiu akustiku na Slovensku...
Veľká sála je v katastrofálnom stave, reči o dobrej akustike sú len jeden veľký mýtus. Podľa nového projektu tu má vzniknúť sála, kde sa zmestí 5 000 ľudí, a súčasne bude členená na niekoľko osobitných priestorov po cca 2 000 divákov. Budú sa tam teda dať robiť aj dve kultúrne alebo kongresové podujatia súčasne. Teraz je tam kapacita necelých 1 500 miest a technológie sú absolútne zastaralé. Nový projekt získala v súťaži jedna z najlepších architektonických kancelárií na svete. Spolupracujú na tom najlepší zvukoví odborníci na svete. Takže bude to sála, ktorá, naopak, prinesie do Bratislavy kultúrno-spoločenský priestor a dostane Slovensko na mapu kultúrnych, spoločenských a kongresových podujatí. Práve v tých posledných sme na 157. mieste na svete. To je hanba hlavného mesta aj celého štátu.
