Združenie odborníkov, zaoberajúce sa ochranou architektonického dedičstva - Docomomo, však argumentuje, že zbúraním príde hlavné mesto o jedno z významných diel povojnovej moderny.
Pozrite sa, vždy je niečoho škoda. Samotní tvorcovia, a tí hádam sú dôležití, súhlasia so zmenou, pretože budova neplní svoju funkciu, je to zanedbaná, zničená, mŕtva štvrť. Vždy si musíme dať na misku váh, čo to poškodí a čo to prinesie. Tu je tá váha pozitív na strane zbúrania niekoľkonásobne vyššia ako negatív. Vrátim sa k spomínanej akustike – veď keď chceme kvalitný koncert vážnej hudby alebo svetových spevákov, tak neexistuje kvalitná sála na Slovensku. Táto krajina je zdevastovaná a pokiaľ ide o kultúrne pamiatky a priestory na kultúrne podujatia, tak absolútne sme na chvoste Európy. Všetky tie sľuby, napríklad aj o rekonštrukcii kaštieľa v Rusovciach, zostali len v rovine sľubov.
Mimochodom, nebolo možné v čase, keď ste boli ministrom kultúry, urobiť niečo, aby ste nedopustili terajší stav Rusovského kaštieľa, ale aj iných?
V čase, keď som bol ja vo funkcii, súd iba rozhodoval o majetkovoprávnom vyrovnaní. Nemohol som s tým nič robiť. Problémom sú peniaze. Pozrite sa, oprávnené, zdôvodnené požiadavky na opravu a rekonštrukciu kultúrnych pamiatok na Slovensku sú 20-násobne vyššie, než je náš rozpočet na kultúru. To je šialené číslo. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že sa mi podarilo zachrániť niekoľko desiatok drevených kostolíkov, ktoré som dal zrekonštruovať z tzv. mimoriadnych kultúrnych aktivít. Rekonštruovala sa tiež Univerzitná knižnica, výstavné priestory a Divadlo Astorka priamo v budove ministerstva kultúry. Podarilo sa predať zámok v Slovenskej Ľupči. Vtedy mi niektorí vyčítali, že predávam rodinné striebro. No nábytok bol vtedy už rozkradnutý, steny boli vlhké, strecha deravá... Keby ho nekúpili Železiarne Podbrezová, už nestojí. Železiarne sa totiž museli zmluvne zaviazať, že do piatich rokov preinvestujú v kaštieli 150 miliónov korún (5 miliónov eur).
Je veľký problém navýšiť rozpočet na záchranu kultúrneho dedičstva?
Celkovo postavenie kultúry na Slovensku je na chvoste záujmu. Bojoval som o to, aby kultúra bola integrálnou súčasťou vzdelania. Každá vláda doteraz hovorila, že jej prioritou je vzdelanie, a pozrime sa, v akom stave je vzdelanie dnes. A kultúra je na tom za tie dlhé roky ešte horšie. Keď som v čase môjho ministrovania konzultoval tieto veci s maďarským ministrom kultúry Zoltánom Rockenbauerom, ten mi povedal: „Milan, ja keď niečo predkladám do vlády, o tom sa nediskutuje, to sa schvaľuje!“ Keď som diskutoval s českým ministrom kultúry Pavlom Dostálom († 62), tak som sa dozvedel, že len jeden rok českej kultúry vo Francúzsku mal vyšší rozpočet, ako bol celoročný rozpočet kultúry na Slovensku! Spomínam si aj na to, ako v tom čase istý člen vlády povedal, že Slovenské národné divadlo je príliš drahé. Tak som im priniesol rozpočet mesta Brna, ktoré z verejných zdrojov malo vyšší rozpočet na divadlo ako celé slovenské divadelníctvo. Takto to vyzeralo pred 20 rokmi. A nemyslím si, že sa to veľmi zmenilo.
Čo si myslíte o tom, že sme ako národ dopustili takýto úpadok umenia?
Viete, každý má takú potrebu kultúry, ako sám kultúrny je. A to, čo vidíme dnes, svedčí o tom, že neprikladáme veľkú váhu kultúre. Je to veľká škoda. Myslím si, že je tu veľký dlh aj verejnoprávnych médií. Nedávno mi jeden francúzsky diplomat povedal: „Prečo vy tak málo zverejňujete udalosti v oblasti kultúry? U nás, vo Francúzsku, je to niekoľkonásobne viac a vy máte úžasnú kultúru! Vysielate všeličo v televízii, no veľmi málo o kultúre. Prečo?“
Čo ste mu odpovedali?
Že, bohužiaľ, má pravdu. Znovu sa vrátim k tomu, že potreba kultúry je dlhodobo podceňovaná, podfinancovaná. Ak by štát nemal pod dohľadom a vo svojej zriaďovacej kompetencii operu alebo vážnu hudbu, tak by napríklad už Symfonický orchester v Žiline asi nebol, Opera v Banskej Bystrici by tiež zrejme už nebola... My máme na Slovensku tri operné scény, v Česku niekoľkonásobne viac. A to sa týka aj divadiel. Veď v Prahe je ich asi 60! Čo s tým?
Sme kultúrni barbari?
Samozrejme, že sme! Nechcem vyslovovať súdy, kto za to môže. No keď niekto povie, že najprv vyriešime ekonomické problémy, potom sociálne a až potom kultúru, čo si mám o tom myslieť? Kultúra je rovnako dôležitá ako liek. Pretože ak ju zanedbáme, budú to príliš draho ušetrené peniaze. Vždy bola tendencia ušetriť na kultúre. Zoberte si napríklad predvolebné triky bývalého vládneho zoskupenia, že ideme budovať štadióny. A potom choďte po niektorých kultúrnych domoch na Slovensku, aké sú zanedbané, rozmlátené. To je hanebná vizitka nás všetkých. To je skrátka náš vzťah ku kultúre. Nechcem, samozrejme, spochybňovať, kam sa tie peniaze dávajú. Šport a štadióny sú dôležité, dôležitá je aj otázka viery a budovanie kostolov, ale vo vzťahu ku kultúre sa správame macošsky, nevšímavo a barbarsky.
Súčasťou kultúry Slovákov je nepochybne inštitút Matice slovenskej. Ministerka Natália Milanová sa na adresu Matice vyjadrila, že nepopiera jej zásluhy v 19. storočí, ale jej súčasné vedenie ju nepresvedčilo o zmysluplnom poslaní inštitúcie v 21. storočí. Ako to vnímate?
Absolútne súhlasím! Opäť sa treba držať faktov. Pretože veľa sa rozpráva o veciach a nezohľadňujú sa skutočnosti. To, že ministerka kultúry nevidí zmysel vo fungovaní Matice, by nebola taká chyba. No Matica ako taká nevidí zmysel svojej existencie. Konečne by mal niekto seriózny, kto sa nebude zaoberať primitívnou politikou a kto sa nebude tváriť, že žijeme pred 200 rokmi, zdôvodniť, čo konkrétne je zmyslom ich činnosti. A tiež pripraviť projekty, ktoré budú zaujímavé a prospešné pre túto krajinu. Treba si uvedomiť, že keď Matica vznikla, nemali sme štát, nemali sme kultúrne inštitúcie. Dnes je v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva kultúry asi 30 inštitúcií, rozpočtových a príspevkových organizácií vrátane Matice. Matica dnes nemôže suplovať Slovenskú akadémiu vied alebo ministerstvo školstva, ministerstvo kultúry či Slovenské národné divadlo, múzeum, galériu... Tomu sa predtým venovala v minulosti. Odrazu sa však vyskytla na plytčine. Nepočul som za 30 rokov definíciu zmysluplnej činnosti Matice. Ja som to ako minister riešil štyri roky a odmietol som financovať niečo, čo nemalo hlavu a pätu, čo nemalo konkrétne projekty.
Čo by podľa vás mali byť projekty Matice?
To nie je otázka na mňa. Ja naozaj neviem, čo chce robiť, nech Matica zdôvodní zmysel svojej existencie.
Búrlivé diskusie vyvoláva aj projekt električkovej trate, ktorá má viesť popred SND. Ministerstvo argumentuje, že sa nepodarilo úplne zabezpečiť odhlučnenie a eliminovanie vibrácií. Aký je váš postoj k tejto kauze?
Myslím si, že je to absolútne zvrhlý a absurdný nápad. Neexistuje doteraz žiadna štúdia, ktorá by vylúčila, že divadlo nebude vibráciami zničené. Kto za to bude zodpovedný? Predložiť štúdiu, že decibely neporušia zákon - to je čo? Predstavte si, že budete sedieť na Shakespearovej hre a v dramatickej pauze bude počuť električku. Čo si poviete? To nič, veď je to v medziach zákona? Argument, že alternatívna trasa by bola drahá, neobstojí. Žiadne peniaze nestoja za zničenie národnej kultúrnej inštitúcie. Komunisti postavili Most SNP pár metrov od gotického chrámu, Dómu sv. Martina, teraz títo chcú stavať pár metrov od chrámu umenia - SND. Je niekoľko štúdií a odborných názorov, kde odborníci tvrdia, že nie je možné to odhlučniť, ľudia v divadle podpísali petíciu. Exministerka Laššáková podpísala síce súhlas, ale je to právne sporné. A v konečnom dôsledku sa treba spýtať pamiatkarov na názor.
Hovoríme o slovenskej kultúre, jej súčasťou je aj divadelníctvo. Vy ako herec asi najviac vnímate situáciu práve v slovenskom divadle. Je povzbudivá alebo skôr smutná?
Divadelníctvo bolo pred časom podfinancované, neviem presne, ako je to teraz. Už som spomínal Operu v Banskej Bystrici, ktorá žila na hranici biedy. Chvalabohu, prežila a existuje. V kultúre neexistuje megalománia. Pri stavbe nového SND sa ozývali mnohí, dokonca aj bývalí ministri kultúry, že je to megalomanský projekt. Tak sa na to pozrime – činohra pre 600 ľudí a opera pre 900 divákov patria k tomu menšiemu v európskom meradle. Naopak, v kultúre existuje veľkorysosť. Keď v Paríži opravovali Louvre a objavili vykopávky, postavili pyramídu, všetky sochy obnovili. Keď postavili stredisko modernej kultúry a umenia - Pompidouovo centrum, komunikoval som s vtedajším ministrom kultúry Jackom Langom a on povedal: „Aká megalománia? To je veľkorysosť!“ Kultúra nemá ohraničenie veľkorysosti, veď to je náš duchovný život! Tu sa netreba pozerať na peniaze. Nevyhadzujme peniaze von oknom za pseudoprojekty a nebojme sa byť veľkorysí, ak to má zmysel.
