Život Otu Bengu poznačili tragédie. Jeho dedinu v pralese v Kongu prepadli a vyvraždili belgické vojská. Prišiel o ženu a obe deti, on sám prežil iba preto, že bol práve na love. Keď sa vrátil, chytili ho obchodníci s otrokmi. Od nich ho v roku 1904 kúpil americký objaviteľ Samuel Phillips Verner, ktorého poverili hľadaním pygmejov pre výstavu v St. Louis. Ota Benga mal 150 cm.
Po príchode do USA ho v St. Louis chvíľu ukazovali ako ozajstného afrického kanibala. Z rituálnych dôvodov mal totiž zuby zbrúsené do špičiek.
V roku 1906 ho najali v zoo v Bronxe, aby sa staral o orangutany. Riaditeľ William Homaday si však všimol, že návštevníkov viac zaujíma Ota Benga ako opice a spravil exponát aj z neho. V opičom pavilóne pribudla tabuľka s jeho menom a opisom. Nad jeho klietkou sa dokonca objavil nápis Chýbajúci článok. Jeho výstavu podporovali najmä vedci hlásajúci idey rasistickej antropológie a eugeniky, ktoré neskôr propagovali aj nacisti v Nemecku.
Hoci záujem o pygmeja bol medzi návštevníkmi obrovský, vzbudil okamžite kritiku afroamerických kňazov, ktorí protestovali proti tomu, že černocha vystavujú medzi opicami, hoci je to ľudská bytosť s dušou. Čoskoro sa im podarilo dosiahnuť zrušenie Bengovej klietky. Ten sa však žiadneho šťastia v ďalšom živote nedočkal. Cirkev ho síce poslala do školy, naučil sa po anglicky a našiel si prácu, ale cnelo sa mu za domovom. Afriky sa však nevedel dočkať a tak v roku 1916 spáchal samovraždu.