Pripomenul, že podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je minimálne 0,7 percenta všetkých úmrtí na svete spôsobených utopením, čo predstavuje viac ako pol milióna mŕtvych ročne.
Odborník priblížil, že pri utopení dochádza k zaduseniu, buď vniknutím vody do pľúc alebo kŕčom v hrdle, ktorý zúži dýchacie cesty. Vtedy ide o suché utopenie. "Okrem dvoch uvedených spôsobov utopenia, ktorých mechanizmus je možné nazvať aj primárnym utopením, existuje situácia, pre ktorú je charakteristickejší názov sekundárne utopenie," uviedol s tým, že k nemu dochádza pri poraneniach krčnej chrbtice po skokoch do vody, pri vdýchnutí slanej vody, pri rozšírení ciev z chladu s následným kolapsom po skokoch do studenej vody, pri cievnych mozgových príhodách, srdcových epizódach alebo pri pľúcnej vzduchovej embólii. Pri preniknutí vody do pľúc je rozdielny mechanizmus pôsobenia sladkej alebo slanej morskej vody.
Ako ďalej uviedol, najčastejšou formou krízovej situácie vo vodnom prostredí je aktívne topenie. "Aktívne sa topiacu osobu rozpoznáme podľa zreteľného pohybu rúk a celého tela. Snaží sa spravidla udržať ústa nad hladinou vody. Spravidla všetky topiace sa osoby sa pri aktívnom topení pohybujú a správajú rovnako," povedal.
Uviedol tiež, že aj u výborného plavca môže dôjsť k takzvanému tichému utopeniu. Vtedy príčina utopenia nemá priamu spojitosť s vlastnými plaveckými schopnosťami, ale napríklad s náhlym zlyhaním srdcovo-cievneho systému, neočakávaným nárazom o prekážku či napríklad mozgovou mŕtvicou. "V mnohých prípadoch nie je možná registrácia problémov vo vode a postihnutý sa ponorí pod hladinu bez významných vonkajších prejavov krízovej situácie," komentoval.
Doplnil, že v 70 percentách prípadov topenia je pridruženou príčinou alkohol, často v strete s iným ochorením, ako napríklad epilepsiou, cukrovkou, hypertenziou a inými. U malých detí je zase dôvodom nedostatočný dohľad zodpovedných osôb.
