Ste vášnivý cestovateľ. Ako ste prežívali obdobie, keď boli zavreté hranice a stále je otázne, kedy a kam sa otvoria?
Bral som to s pokorou, pretože som si uvedomil, že niečo neviditeľné, čo nie je badateľné ľudským okom, zastavilo celý svet a zastavilo aj cestovanie. Ja som ale veľký optimista a verím, že bude dobre a že prekonáme aj túto krízu, tak ako aj v minulosti rôzne iné epidémie a pandémie. Zatiaľ by som odporúčal ľuďom cestovať po Slovensku, je tu čo vidieť.
Viete oddychovať na dovolenke, alebo ste skôr akčný?
Ja oddychujem pri práci. Aj dovolenkujem tak, že nie ležať pri mori, ale cestovanie – poznávačky. Ten, kto ide so mnou prvýkrát a nie je pripravený, tak ma znenávidí. Lebo ja mám taký rytmus, že od piatej ráno do neskorej noci byť v teréne, potom sa vyspať a ráno odznovu. Takže ísť so mnou na dovolenku je náročné. Ale robím to zámerne. Kvôli psychike, lebo potrebujem vymiesť zo seba tú negatívnu energiu chorôb, ktorú pacienti ku mne prinesú a ja to už nemám na koho doma odovzdať a ani by som nechcel. Je to moja vec, moje zamestnanie a ja ten fúrik negatívnych emócií vysýpam po svete a takto si čistím svoju dušu.
Ktorý váš cestovateľský zážitok sa radí k tým najlepším?
Tých je veľmi veľa. Keď človek vidí niečo zdanlivo nedosiahnuteľné, napr. keď som bol v Tibete, keď som videl Potalu alebo Boro Budor na Jáve a podobne, ale vzrušujúce bolo aj to, keď som bol v ponorke pri ostrove Aruba v Karibiku. Pekný zážitok sa viaže aj na ostrov San Marten, tiež v Karibiku, kde lietadlá pristávajú tesne nad hlavami ľudí, čo sú na pláži. Tam máš normálne pocit, že to obrovské lietadlo letí rovno na teba, že sa ide dotknúť kolesami tvojej hlavy. Samozrejme, že je to bezpečné, ale ľudia tam jačia a je to zaujímavé. A keď lietadlá zasa štartujú, idú úplne až k plotu, ľudia sa držia za pletivo a z tých motorov ide obrovská sila.
Máte za sebou aj nejaký dramatický let?
Áno, áno. Väčšinou neboli žiadne problémy, ale raz som si myslel, že určite spadneme. Keď sme pristávali na Veľkonočných ostrovoch, bol asi silný bočný vietor a lietadlo sa tak kymácalo, až som si myslel, že sa krídlom dotkne zeme. Všetci sme boli hotoví, aj sme dosť jačali, ale dopadlo to nakoniec dobre. Ale raz sme na Veľkonočné ostrovy leteli presne vo Veľkonočný pondelok. To bol taký môj nápad, že chlapci, aby sme si to pamätali, ideme na Veľkonočný pondelok na Veľkonočné ostrovy. Nastúpili sme do lietadla a brat mal dokonca korbáč, že vyšibeme letušky. Zrazu steward hovorí – tu počujem hovoriť po slovensky. To bol chlapec, ktorý mal mamu z Čile a otca od Piešťan a v lete chodieval prázdninovať na Slovensko. Ten nás v lietadle potom tak hostil, že sme sa ani veľmi nebáli pristátia, aj keď bolo nebezpečné, lebo sme už mali každý pod čapicou. Veď celú cestu sme popíjali whisky.
