Šiesteho augusta bolo zničené mesto Hirošima, o tri dni, 9. augusta, zbombardovalo americké letectvo Nagasaki. Tragédiou týchto udalostí boli nielen desaťtisíce mŕtvych a dve kompletne zničené mestá, ale hlavne státisíce preživších, ktorí trpia až do dnešných dní. Pod označením hibakusha šíria spoločne myšlienku jadrového odzbrojenia. Aké sú ich svedectvá?
Predohra k tragickým letným dňom trvala celé mesiace. V polovici júla 1945 úspešne prebehli skúšky atómovej bomby, ničivá zbraň bola pripravená na použitie. O cieľoch sa rozhodovalo už na jar. V máji špeciálna komisia vyberala mestá, ktoré by boli vhodné, predpokladalo sa, že bude treba aspoň štyri. Medzi kandidátov sa dostali mestá Kokura, Jokohama, Hirošima i Kjóto. Zvažovalo sa aj prístavné mesto Nilgata. Všetky mali dostatočne veľkú mestskú zástavbu s priemerom cez 5 km i vojensko-hospodársky význam. Navyše ani jedno z nich nebolo dovtedy rozsiahlo bombardované.
Ideálnym spomedzi cieľov bolo Kjóto s viac než miliónom obyvateľov. Išlo o veľkú industriálnu aglomeráciu, navyše ako bývalé hlavné mesto bolo aj centrom intelektuálnej elity. Práve to ho nakoniec zachránilo. Ako náhradný cieľ bolo do zoznamu zaradené Nagasaki, dôležitý prístav s veľkou vojnovou výrobou.
Až do zvrhnutia bomby bolo mesto bombardované len päťkrát, vzhľadom na svoju polohu medzi kopcami. Vo štvrtok 9. augusta napokon padla voľba na mesto Kokura. Pre zlú viditeľnosť sa však nepodarilo dostatočné priblíženie a posádku bombardéru B-29 Superfortress tak nakoniec presmerovali do Nagasaki, kde o 11.02 miestneho času zhodila bombu zvanú „Fat Man“ (tučný muž). Ničivý výbuch nastal o 43 sekúnd.
Všetko v okruhu 800 metrov od miesta výbuchu bolo úplne zničené, väčšina domov do vzdialenosti 2,5 km bola zrovnaná so zemou, do 3 km všetko zhorelo. Ľudia i zvieratá v okruhu 1,5 km boli mŕtvi okamžite. Prežili len tí, ktorí boli v betónových budovách či podzemí. Presný počet mŕtvych nie je známy, avšak číslo okamžitých obetí sa blížilo k 70 tisícom a v priebehu nasledujúcich piatich rokov zomrelo ďalších 140-tisíc ľudí.
Zomierali aj cudzinci
Na rozdiel od Hirošimy malo Nagasaki takmer všetky budovy drevené. V čase bombardovania v ňom bolo zhruba 263 000 obyvateľov, od domácich cez tisíce Kórejcov, 9 000 japonských vojakov, čínskych robotníkov a zhruba 400 spojeneckých zajatcov v tábore severne od mesta. Počet študentov, ktorí boli nasadení na rôzne práce dodnes nie je známy. Ľudia, ktorí útok prežili, boli presúvaní na stanice prvej pomoci v okolí. Tam začali čoskoro zomierať. Kremačné pece nestíhali, preto boli pochovávaní do spoločných hrobov po stovkách. Trvalo roky, kým sa hroby našli a obete dostali slušný pohreb.
Podľa výpovedí zdravotníkov ležali popálené nahé telá živých i mŕtvych všade. Pacienti sa nedokázali hýbať, koža sa im olupovala vo veľkých pásoch, do hlbokých rán im vnikal hmyz, hmýrili sa larvami a silno zapáchali. Väčšina postupne zomierala vo veľkých bolestiach, tí menej zranení od hladu či v dôsledku iných ochorení z ožiarenia.
Hibakusha je japonský výraz, ktorý vo voľnom preklade znamená „človek zasiahnutý bombou“ a začal sa používať v roku 1945 pre preživších atómového bombardovania. Japonská vláda uznala okolo 650 000 ľudí ako hibakusha a v roku 2019 z nich ešte žilo zhruba 145-tisíc. Až v roku 1957 japonský parlament prijal zákon poskytujúci bezplatnú zdravotnú starostlivosť o hibakusha, týkalo sa to však len japonských občanov. Ostatným obetiam bol tento nárok uznaný až o ďalšich 21 rokov. Zaujímavým faktom je to, že v oboch mestách boli prítomné aj tisícky Američanov japonského pôvodu, ktorí sa neskôr vrátili do USA. Americká vláda nikdy nepodporovala tieto obete a výpomoc dostávajú dodnes len zo strany Japonska.
O výnimočné príbehy medzi hibakusha nie je núdza. Napriek tomu vynikajú tzv. nijū hibakusha - ľudia, ktorí prežili bombardovanie oboch miest. Celkový počet je približne dvesto osôb, medzi nimi napríklad vtedy dvadsaťdeväť ročný Tsutomu Yamaguchi. Za „dvojnásobného preživšieho“ ho štát uznal až 24. marca 2009. V čase výbuchu bol zhruba 3 km od miesta dopadu v Hirošime. Ťažko popálený prečkal noc na mieste a domov do Nagasaki sa vrátil len deň pred druhým bombardovaním. Zomrel v roku 2010 vo veku 93 rokov na rakovinu žalúdka.
Hibakusha – preživší, a ich deti museli celoživotne bojovať nielen so zdravotnými a psychickými následkami bombardovania. Boli izolovaní aj sociálne, a to nielen pre zranenia a deformity, ktoré utrpeli. Japonskí rodičia napríklad nechceli dovoliť svojim deťom, aby vstupovali do manželstva s hibakusha, diskrimináciu zažívali aj v práci, verilo sa totiž, že radiácia môže byť nákazlivá či dedičná.
Atómové siroty
Po výbuchu v Hirošime ostalo zhruba 2 000 sirôt. Tieto deti boli ešte v roku 1944 evakuované na vidiek. Keď sa však vojna skončila, začali sa vracať priamo do trosiek zničeného mesta. Väčšina z nich čoskoro zomrela, preto o ich utrpení existuje len veľmi málo svedectiev. Výnimkou je Shoso Kawamoto. „V meste som našiel živú už len staršiu sestru. Mesiace sme žili na miestnej stanici, kde sa ženy snažili nakŕmiť množstvo sirôt, väčšina z detí však zomrela vo veľkom utrpení, od hladu sme cmúľali kamienky,“ spomína Shoso.
Obete oboch výbuchov dodnes podávajú svedectvá v dokumentoch i osobne. Už v roku 1950 po vypuknutí vojny v Kórei začali verejne hovoriť o potrebe zákazu jadrových zbraní. Ich osveta prináša ovocie a v roku 2017 ako súčasť Medzinárodnej kampane za zrušenie nukleárnych zbraní získali Nobelovu cenu mieru. Napriek všetkým protestom a iniciatívam by však súčasné množstvo jadrových zbraní dokázalo vyhubiť celé ľudstvo – a to tucetkrát za sebou.