Práve ona zachránila Mednyánszkeho obrazy pred ruským frontom v roku 1945. Barónka údajne vybrala obrazy z rámov, zrolovala ich, uložila do plechových odkvapových rúr a nakoniec schovala do jám pod stupne schodov. Zvyšok malieb dala do ďalších dier v komíne. Tajné skrýše v kaštieli objavili až po barónkinej smrti.
Podľa lektora a historika Lukáša Lisého má kaštieľ dlhú genézu, pretože prvá murovaná stavba, ktorá tam vznikla, bola už z konca 15. storočia. Išlo o gotickú stavbu v tvare písmena "L". Neskôr túto stavbu prevzal uhorský rod Horváth-Stansith, ktorý z nej urobil moderný obývateľný renesančný kaštieľ. Rodina na tomto mieste založila latinskú humanistickú školu pre deti spišských šľachticov (1584 - 1711) a knižnicu, v tom čase patriacu k najbohatším v Uhorsku. V roku 1801 rod vymrel, prišli Szirmayovci a následne rod Mednyánszkych, vďaka ktorým sa kaštieľ umelecky najviac preslávil. Poslední majitelia tohto kaštieľa boli uhorskí Czóbelovci s barónkou Margitou Czóbelovou.
Po jej smrti v roku 1972 kaštieľ prevzala Slovenská národná galéria (SNG), ktorá ho musela opraviť a jeho brány pre verejnosť otvorila až v máji v roku 1991. V kaštieli žil a tvoril maliar Ladislav Mednyánszky, ktorý spolu s rodičmi prišiel z rodného Beckova po smrti svojho dedka Baltazára Szirmaya. Ladislav mal mimoriadne komplikovanú povahu, bol skôr hanblivým, uzavretým, zdržanlivým človekom, no odohrávali sa v ňom obrovské vášne, priblížil Lisý.
Podľa neho tvorba Mednyánszkeho dokumentuje silné puto k tomuto prostrediu, čoho dokladom sú obrazy Strážskeho okolia, tatranskej prírody alebo štúdie rôznych kočišov, tovarišov, robotníkov a sedliakov. Niektoré obrazy môžu pôsobiť, že nie sú dokončené. To bol však umelcov zámer, pretože keď zachytil výraz tváre alebo charakter osoby na obraze, vtedy on sám považoval obraz za ukončený, doplnil lektor. Ladislav mal výrazný vplyv aj na svoju neter Margitu Czóbelovú, ktorá tiež maľovala, a rovnako aj na tvorbu svojho žiaka, maliara Ferdinanda Katonu.