Neľahký život
Sto rokov berie pán Kolarovič ako požehnanie. Vraví, že prijíma roky, ako idú a teší sa, že mu hádam ešte pánboh nejaké dopraje. „Ako pánboh dá. Keď mi pridá, budem sa tešiť, ale keď mi nepridá, aj tak budem spokojný. Myslím si, že pánboh mi nahrádza to, čo mi zobral. Lebo keď som mal bez dvoch mesiacov tri roky, umrela mi na ľadviny 23-ročná mama. Ostali sme s otcom a o dva roky mladším bratom Viliamom sami.“ Dozvedáme sa, že otec malého Fridricha zobral k sebe a k jeho rodičom, mladšieho brata dal maminým rodičom.
Takto to bolo tri roky. Pán farár však naliehal na otca, aby sa oženil. „Keď som mal 6 rokov, oženil sa druhý raz. Zobral si bezdetnú vdovu. Starala sa o nás, akoby sme boli jej deti. Odmalička sme však museli robiť na poli. Mal som 12 rokov, keď som bol s otcom na žatve. Aj brat. Odoberali sme obilie a pomáhali sme a za to nám otec kúpil harmoniku, dvojradovú heligónku. Obaja sme sa na nej naučili hrať,“ spomína. Rozhovorí sa o neľahkej situácii, ktorú rodina zažívala, keď prišla hospodárska kríza.
„Všetko, čo sme zarobili, išlo na úroky. Aj tak sme prišli o dom. Počúval som tajne rozhovory rodičov, že nám idú dom predávať banky. Po jednom takom rozhovore sa otec zobral a povedal vo dverách: Ja sa idem obesiť! Išiel som za ním a hovorím mu: Tato, prosím ťa, neobes sa! Chvíľu rozmýšľal a potom vraví: Ja sa neobesím, lebo verím v Boha! Prichýlili nás otcovi rodičia vo Veľkých Kostoľanoch. Otec dostaval maštale a z úkolu spravil izbu. Bývali sme tam šiesti - mama, otec a štyri deti. Otec mal s druhou ženou potom ešte dve deti - Leopolda a Otíliu.“
Sledovaný
Pán Fridrich prežil celý svoj život ako učiteľ, neskôr riaditeľ školy. O tom, že vyštuduje za učiteľa, rozhodol otec. „Chcel mať doma organistu a organ sa vyučoval na učiteľskom ústave. Maturoval som v roku 1940, dostal som miesto v cirkevnej škole v Lužiankach. Mal som najprv 48 žiakov, neskôr 60. Podmienky boli skromné, v triede bola hlinená dlážka,“ opisuje a potom si spomenie na jednu príhodu:
„Bola chudoba, deti mali obuté dreváky, vystrúhané z dreva. Stalo sa, že niekto aj neprišiel do školy. Raz sa pýtam žiakov: ‚Križan je kde?‘ ‚Pán učiteľ, on je doma!‘ ‚A prečo?‘ ‚Lebo si nemá čo obuť!‘ ‚Nemá si čo obuť? Tak mu povedzte, nech zajtra príde do školy!‘ Išiel som do Nitry a kúpil som mu tam topánky,“ spomína storočný dôchodca a pripomenie, že druhú svetovú vojnu prežil bez ujmy. „Mal som šťastie, pánboh ma neopúšťal!“ Prežil útrapy vojny, zato komunisti mu nevedeli odpustiť, že hrá na organe v kostole.
„Pamätám si, ako som v roku 1957 prišiel z Ruska, kde som bol so speváckym zborom. Vedúca školského odboru v Topoľčanoch, milá osoba, si ma dala predvolať. Prosila ma, aby som prestal organovať, lebo má príkaz suspendovať ma! Robil som riaditeľa, tak som tajne chodil v nedeľu do kostola. Raz prišiel do školy okresný tajomník strany a zisťoval, kto chodí na omše. Moja žena tiež učila a povedala mu, že do kostola chodí, lebo má sedem detí a tam naberie duševnej sily do života. Viete, čo jej povedal? Súdružka, my nepotrebujeme také ženy, čo sypú deti jak z mašiny!“
Po čom túži
Rozprávanie pána Fridricha by vydalo na celý román, no okrem spomienok sme sa dočkali aj prekvapenia. Najstarší organista nám zahral na syntetizátore svoje obľúbené melódie. A viete, po čom najviac túži? „Poviem vám: Bol by som veľmi rád, keby som mohol chodiť. Lebo keby som chodil, tak by som hral! A toto je moje nešťastie, že mi nohy vypovedávajú. Preto by som už radšej odišiel,“ povie, ale potom prezradí, ako trávi čas.
„Čítam noviny, zahrám si pre radosť a pozerám televíziu. Každý deň si na Lumene a Luxe pozriem svätú omšu, aj sa modlím s nimi ruženec. Správy nepozerám, a keď náhodou, tak nenadávam, lebo si nepomôžem,“ skonštatuje. A čo hovorí na súčasnú politiku? „Bol by som radšej, keby som nebol na svete! Lebo to, čo sa teraz robí, to som nezažil. Hrozné! Každý režim má aj dobré veci, aj zlé. Ale toľko zla, čo títo lotri doteraz napáchali, čo kradli a kradnú, kde sa dá, to sa nedá odpustiť. Hoci cirkev nás učí, aby sme odpúšťali, to sa nedá!“
Pozdrav od Ludaničanov
V r. 1947 ste prišli ako učiteľ do dedinky Ludanice vzdelávať povojnové deti po vedomostiach túžiace. Učili ste, riaditeľovali, režírovali. Mládež očkovali divadlom, boli ste úžasná osobnosť pre všetkých v dedinke pod Tribečom.
Za všetko, čo ste nás naučili, Vám my, Ludaničania, ďakujeme!
