Musel som prijať, že strácam zrak...
„Zrak sa mi začal zhoršovať pred tromi rokmi. V tom čase som pracoval v nemocnici. Odrazu som začal narážať do stolov, do ľudí, alebo som si na ulici nevšimol postavu predo mnou. Pochopiteľne som do nej narazil a už sa trúsili poznámky typu opitý, nadrogovaný, slepý... Rozhodol som sa to riešiť,“ začína svoje rozprávanie. V tom čase ešte netušil, že zistiť pravú podstatu problému nebude jednoduché a jemu sa od základov zmení celý život... Vystriedal niekoľko odborníkov, kým prišiel konečný verdikt – Usherov syndróm. Geneticky podmienené ochorenie sietnice, pri ktorom dochádza k jej postupnému poškodeniu. Odkiaľ sa vzalo v Martinovej rodine, netuší... Po stanovení diagnózy musel s pravdou von pred blízkymi aj na pracovisku. „Rodičia i priatelia to prežívali veľmi ťažko. Nevedeli si predstaviť, čo so mnou bude... Poplakali sme si, ale postupne sme situáciu prijali,“ priznáva. Žiaľ, profesionálne varenie musel zavesiť na klinec. „Musel som skončiť, pretože som mohol ohroziť nielen seba, ale aj iných. Som však bývalému zamestnávateľovi vďačný, pretože ma nevyhodili zo dňa deň, ale mohol som u neho ešte nejaký čas zotrvať a postupne si dať všetko do poriadku,“ spomína Martin.
Zdravší začiatok
Na otázku, ako vlastne momentálne vidí, otvorene hovorí: „Nevidím do strán a centrálne videnie nemám také ostré ako kedysi. Ale orientovať sa dokážem, hoci v tme a šere je to horšie, ale napríklad mobil či počítač čítam bez lupy. Pravdaže, občas sa stane, že do niekoho narazím, nevšimnem si odsunutú stoličku či stôl, ale neberiem to tragicky. Je to, jednoducho, tak...“ dodáva vyrovnane. Po stanovení diagnózy musel ísť mladý muž v tých najlepších rokoch na plný invalidný dôchodok. Napriek tomu, že jeho diagnóza ani prognóza nie sú jednoduché, nehodlal sa ľutovať. A to mu osud dával zabrať. K ochoreniu očí sa pridal aj rozvod. „Moje okolie ma nenechalo klesnúť na duchu. Rodičia, priatelia, spolužiaci i bývalí kolegovia ma doslova nakopli do nového života. Vedel som, že sa nemôžem ľutovať a musím zabojovať,“ vyznáva sa Martin. Na začiatok sa rozhodol ozdraviť svoj životný štýl. Stal sa z neho certifikovaný nadšenec Nordic walking. Denne prejde minimálne sedem kilometrov, čo sa odrazilo aj na jeho váhe, schudol dvadsať kilogramov. Niekedy sa na svoje obľúbené trasy vyberie sám, inokedy s otcom. Martin je tiež hrdým otcom osemročnej dcérky Natálky. Keďže patrí k rozvedeným otcom, snaží sa naplno využiť každú spoločnú chvíľu. O svojom zdravotnom stave jej nič netají. Zrak im občas sabotuje spoločné chvíle, ale rozhodne si ich nenechajú skaziť. „Sú hry, pri ktorých si razom uvedomím svoje obmedzenie, napríklad keď hráme tenis, pretože nevidím dobre na loptičku. Vždy si však nájdeme aktivity, ktoré spoločne zvládame, a ja sa z toho teším. Rád by som časom Natálku zobral do Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, aby spoznala aj iných ľudí so zrakovým postihnutím, dozvedela sa, čo im pomáha, ako fungujú... Keďže som dobrovoľníkom zbierky Biela pastelka, potešilo by ma, ak by sa k nám pridala,“ hovorí odhodlane.
S bielou palicou
Keď sa Martin dozvedel, že existuje Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska, rozhodol sa ju navštíviť. „Spoznal som tu nielen úžasných profesionálov, ale najmä ľudí, ktorí majú, rovnako ako ja, problém so zrakom. Vzájomne si pomáhame, radíme, vymieňame skúsenosti,“ priznáva nadšene. Dnes ho na ulici môžete stretnúť s bielou palicou. Aj o jej výhodách mu povedali sociálni pracovníci z Krajského strediska ÚNSS v Bratislave. „Dlho som sám v sebe riešil, či chodiť alebo nechodiť s bielou palicou, predsa len, priťahuje aj neželanú pozornosť, ale keďže som neustále do niekoho narážal, musel počúvať hlúpe poznámky, povedal som si, že to skúsim. Teraz už bez nej na ulicu ani nejdem. Pravdaže, stalo sa mi, že som prišiel do autobusu, palicu som si zložil, tmavé okuliare dal na čelo a začal si čítať časopis, keď odrazu počujem dve babičky, ako sa rozprávajú o tom, že sa robím, že som nevidiaci. Čo sa dá robiť, veľa ľudí si myslí, že biela palica patrí do rúk len nevidiacim, ale nápomocná je aj pre slabozrakých,” vysvetľuje mi s úsmevom.
Raz kuchár, navždy kuchár
Pracovníci Krajského strediska v Bratislave si všimli, že Martin mal „kucharinu“ rád, chýba mu, a tak mu ponúkli možnosť viesť kurzy varenia. Snaží sa klientom priblížiť rôzne tipy a triky uľahčujúce varenie. „Vždy premýšľam, ako by sa príprava jedla dala zjednodušiť, aký zvoliť postup, aby si ľudia neublížili. Napríklad mäsové guľky, ktoré by vidiaci osmažil na oleji, je pre nevidiacich a slabozrakých bezpečnejšie pripraviť v rúre. Váhu sme niekedy nahradili hrnčekmi. S niektorými klientmi sme sa zamerali aj na úplné základy, ako správne čistiť či krájať zeleninu, ako sa nepopáliť horúcou parou a podobne.“ Pod Martinovým vedením sa Únia rozvoňala množstvom chutných jedál, v lete sa, dokonca, grilovalo... Jednoducho, nič nie je nemožné, ak viete, ako na to. „Bol by som veľmi rád, keby bolo viac kurzov varenia. Fast foody a polotovary nie sú cesta, ale je dôležité, aby nevidiaci získali cvik a možnosť učiť sa. Myslím si, že aj toto je problematika, o ktorej sa má verejne hovoriť,” dodáva zanietene Jamie Oliver z Únie.
Budúcnosť
Ak sa Martina opýtam, ako si predstavuje svoju budúcnosť, nemyslí len na seba. Želal by si, aby bolo čoraz viac vecí prístupných pre nevidiacich a slabozrakých, aby Biela pastelka i ÚNSS naďalej pokračovali a ľudia pochopili, že medzi nimi žijú aj zrakovo postihnutí. A z tých osobných želaní? „Bol by som rád, aby sa mi nezhoršoval zrak a ostalo to aspoň tak, ako to je. Aby sa dcérke podarilo vyštudovať vysokú školu a mala dobrý štart do života...“
Martin je jedným z takmer tri tisíc klientov, ktorým Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska pomohla v uplynulom roku. Aj jemu sme zmenili život, aj jemu pomohla verejná zbierka Biela pastelka. Všimnite si nás 18. 9. 2020 v uliciach vášho mesta či obce a získajte symbolickú pastelku, ktorá dokáže niekomu zmeniť život. Nie je anonymný, má svoju tvár, osud, aj sny... Možno práve váš príspevok pomôže niekomu ďalšiemu, komu osud riadne zamiešal životnými kartami.
Ako môžete prispieť na konto Bielej pastelky?
• 18. 9. 2020 v uliciach vášho mesta či obce
• zaslaním SMS v hodnote 2 € na číslo 820
• príspevkom na účet SK23 1111 0000 0014 3025 8006
• príspevkom do stacionárnych pokladničiek umiestnených vo vybraných organizáciách a inštitúciách
• alebo online darom prostredníctvom www.bielapastelka.sk.
Oficiálny spot verejnej zbierky Biela pastelka 2020
Ďakujeme, že ste s nami a napriek tomu, že mnohí naši klienti vás vidieť nemôžu, VY vidíte NÁS!
