Najznámejšia slovenská agentka Mária Gulovičová sa narodila 19. októbra 1921, tri roky po vzniku Československa, v Jakubanoch, neďaleko poľských hraníc. Mala štyri sestry. Otec Edmund bol grécko-rímsky kňaz v Jarabine na severnom Spiši, kde prežila budúca špiónka aj svoje detstvo.
Rodičia, ktorí chceli dcére dopriať vzdelanie, trvali na tom, aby sa Mária učila najmä jazyky. Ovládala maďarčinu, ruštinu a nemčinu, neskôr pridala aj angličtinu. Študovala na internátnej škole pre učiteľov pri gréckokatolíckom kláštore v Prešove. Učila v Jarabine, neskôr v Hriňovej.
Osud ju zavial do centra povstania, do Banskej Bystrice, kde robila tlmočníčku ruskému majorovi Studentskému. Po potlačení povstania bola Mária Gulovičová jednou z mála tých, ktorí nepodľahli panike, a zostala v opustenej budove veliteľstva povstaleckej armády. Nemala už čo robiť, pretože jej nadriadený major Studenskij a generáli Ján Golian a Rudolf Viest sa presunuli na Donovaly.
Zo zvedavosti sa pozrela do mesta, čo sa tam deje. Na hlavnom námestí sa veselo rabovalo. Sama si zobrala fľašu koňaku, aby sa posmelila. Vrátila sa do svojej kancelárie na treťom poschodí. V tom zaznel výstrel, guľka sa obtrela o jej vlasy. Mala namále. Vystrašená sa pridala k mužom, ktorí ju štábnym autom odviezli na Donovaly.
Strastiplný pochod
Ráno 28. októbra 1944 zhromaždil na Donovaloch J. H. Green, veliteľ americkej misie, svojich členov a tiež všetkých zostrelených letcov, spolu 37 osôb. Ústupová trasa mala viesť cez osadu Polianka na Kozí chrbát, dole do Hriadeľského sedla a na Prašivú a ďalej po hrebeni Nízkých Tatier stále smerom na východ k frontu. S vedomím blízkosti frontu odhodili prebytočnú záťaž, čo sa vzápätí ukázalo ako veľká chyba. Greenovi muži totiž tiež odhodili potraviny a zásoby náhradných odevov, ktoré im neskôr citeľne chýbali.
Nakoniec sa prechod cez sedlo uskutočnil bez ťažkostí a zničenie takého množstva zásob a ostatného vojnového materiálu sa ukázalo ako úplne zbytočné. V popoludňajších hodinách 29. októbra 1944 dosiahli Američania pomocou Márie Gulovičovej partizánsky tábor kpt. Jegorova na Skalke, kde sa nachádzal Hlavný štáb partizánského hnutia na Slovensku. Američania, zvyknutí na pohodlie hotelov v Banskej Bystrici a na Donovaloch, nemohli v zapáchajúcich partizánských bunkroch zaspať a radšej spali pod širákom pri ohni.
Pretože stále pršalo, oheň museli zapáliť pomocou filmového materiálu, ktorý so sebou niesol jeden vojnový kameraman. Presun po jednodennej prestávke pokračoval smerom na Ďumbier za neustáleho dažďa, ktorý občas prechádzal do sneženia. Putovanie s brigádou bolo strastiplné. Hliadky, ktoré boli vyslané dopredu, sa vracali po trištvrte hodine. Zatiaľ ostatní stáli v chlade a v premočenom odeve.
