Uprostred drsnej hornatej prírody v okolí Čierneho Balogu sa totiž rozhodli aj pre náročné kaskadérske scény, absolvovali niekoľkodňovú naháňačku lesom za jeleňom či nakrúcanie z vrtuľníka.
Film Pokoj v duši má byť príbehom priateľstva a zrady.
Aj napriek poetickému názvu filmu Pokoj v duši, sa v ňom objaví niekoľko akčných scén bitiek. Režisér Vlado Balko priznáva, že si prizval na spoluprácu profesionálnych českých kaskadérov, ktorí účinkujú aj v amerických filmoch. On však chcel, aby všetko zahrali herci. A tak sa aj stalo. “Kaskadérov sme mali ako odborných poradcov. Hercov naučili, ako sa majú biť, aby vyzerali presvedčivo, ako sa majú tváriť, keď dostanú pár rán, ako dať chlapskú facku, aj ako vypadnúť z vlaku tak, aby si neublížili,“ približuje Balko.
Podľa neho to herci brali ako dobrú skúsenosť. Samotný režisér sa však miestami aj bál, hrozilo totiž riziko úrazu. Nebezpečie však nehrozilo len pri prevádzaní bitiek. Herec Attila Mokos sa musel pre hlavnú postavu Tóna napríklad naučiť strieľať z ozajstnej poľovníckej pušky.
„Chcel som, aby herci zažili drsnosť prostredia, v ktorom sa dej odohráva. Chcel som, aby sa pred kamerou správali ako skutoční miestni ľudia. Aj preto som Attilu poslal do lesov, poľovníci ho naučili, ako správne držať pušku a ako z nej strieľať. On ju vo filme drží ako ozajstný chlap, a nie ako človek z mesta. Takže keby sa dnes z Attilu stal poľovník, ja by som sa tomu nečudoval,“ hovorí režisér filmu Vlado Balko.
Pre scénu skutočnej poľovačky však nestačili len poľovnícke zručnosti hlavného predstaviteľa. Tvorcom sa pred kameru muselo podariť dostať jeleňa. „Chcel som, aby jeleň v našom filme vyzeral ako ozajstný jeleň, nie ako jeleň zo zoologickej záhrady,“ objasňuje Balko s tým, že do nakrúcania zapojil druhý štáb, ktorý mal za úlohu sledovať jeleňa.
„Chodili po lesoch a niekoľko dní striehli na jeleňa. Veľká vďaka patrí miestnym lesníkom, ktorí nám veľmi pomohli. Jeleňa vycvičili tak, že mu dávali na to isté miesto krmivo, aby tam pravidelne chodil,“ prezrádza režisér.
Aj napriek tomu to však bolo náročné. „Náš jeleň raz prišiel, raz neprišiel. Štáb na neho čakal aj celú noc do rána a jeleňa nikde nebolo. A potom zase jeleň prišiel, keď už mal štáb zabalenú celú techniku,“ spomína Balko. Napokon sa však krásneho paroháča našťastie podarilo vystopovať a nakrútiť s ním niekoľko záberov.