Pochytí vás občas nostalgia za starým Senzusom?
Klamal by som, keby som nepovedal, že cítim niekedy smútok. Je to kopec rokov hrania. Stále ma oslovujú ľudia, že videli fotku a Igor tam nie je. Ťažko sa mi vysvetľuje, že sú za tým Igorove zdravotné dôvody.
Stretávate sa s Igorom aspoň súkromne?
Od operácie som ho stretol iba raz. Aj kvôli korone to nešlo. Ale teším sa zas na nejaké stretnutie. Veď sme spolu prežili naozaj skvelé muzikantské časy. Treba však povedať, že Senzus už hrá 41 rokov, nemožno si myslieť, že všetko trvá večne. Aj ja už mám svoje roky a musím sa hamovať.
Najväčšiu slávu zažívala kapela Senzus najmä v 90. rokoch, v ére, keď sa hrali evergreeny a vysielala sa obľúbená televízna relácia Senzi Senzus. Niektorí hudobníci sa aj vtedy, aj dnes na vás dívajú tak trochu cez prsty, ako na kapelu, ktorá nerobí žiadnu veľkú muziku.
Niektoré vychytené kapely, ktoré sú na popscéne, na nás stále pozerajú cez prsty. Bohužiaľ, my sme sa im do ,,krámu“ veľmi nehodili. Nezabudnem na to, ako sme v roku 1998 v Zlatom Slávikovi získali druhé miesto hneď za Elánom. Keď nás vyhlasovali, členovia jednej známej kapely sa chytili za hlavu, že ježišmária, čo to znamená!? Lenže vtedy bol iný spôsob vyhlasovania Slávika – na základe korešpondenčných lístkov a nie esemeskového hlasovania. Stredná a staršia generácia vedeli bez problémov podať korešponďák. V rokoch 1999 a 2000 sme získali ešte bronzových Slávikov a keď sa prešlo na esemesky, skončili sme. I keď sme mali stále svoju fanúšikovskú základňu, no mnohí starší ľudia nemali mobily alebo nevedeli poslať sms do hlasovania.
V každom prípade, žáner, ktorý hráte, je pre veľa ľudí tým pravým orechovým.
Stále hráme prevažne koncerty, potom na rôznych oslavách, zábavách a na svadbách, púšťajú nás aj na diskotékach. Samozrejme, prichádzajú nové kapely. To je vývoj. Niektoré sú naozaj šikovné, ale, bohužiaľ, mnohé ani nie. Dnes sa všetko programuje, je taký trend. I keď som nedávno oslávil sedemdesiatku, stále sa cítim pri sile a chcem robiť nové pesničky. V tomto ma vek rozhodne nelimituje.
Mimochodom, ako ste sa dopracovali k tomu, že máte 70? Nikto by vám tie roky nehádal.
Dopracoval som sa k tomu čiastočne aj zhonom, ale predovšetkým kľudom. Veľa ľudí sa ma pýta, či si farbím vlasy, pretože ich nemám šedivé. Odpovedám, že za to vďačím mojej rodine a hlavne manželke Magdaléne, s ktorou žijem už 28 rokov. Vďaka nej mám celé tie roky doma absolútnu pohodu. I keď prvé manželstvo som nemal zlé, ale život to tak priniesol. Keď som spoznal Magdalénu, zamiloval som sa. Veľmi mi pripomínala moju mamu, najmä bezhraničnou starostlivosťou.
Ako ste sa zoznámili?
Za dosť kurióznych okolností, na štyridsiatke Magduškinho bývalého manžela. Chcela manželovi na oslavu zabezpečiť dobrú kapelu, tak telefonicky objednala Senzus. Na oslavu prišla s celou perepúťou malých detí, pričom len dve boli jej. Vystúpila z auta, nahodená ako zo žurnálu. Celá kapela spozornela a priznám sa, že tam asi preskočila prvá iskra, ktorá sa neskôr rozvinula do vzťahu. Potom sme sa zopárkrát stretli na káve a bolo nám jasné, že sme sa našli. Obaja sme sa rozviedli a časom sme sa vzali. Je to moja osudová žena.
