Zjavne vám toto manželstvo ide k duhu, vyzeráte spokojne a stále veľmi mladistvo.
Myslím si, že je to aj tým, že sa zdravo stravujeme. Jeme málo mäsa, nanajvýš tak kuracinku alebo ryby. Náš jedálny lístok tvorí najmä zelenina v surovom stave. Magduška robí vynikajúce šaláty a varí veľmi chutné polievky. Napríklad posledných šesť rokov nič iné nepijem, len citrónovú vodu. Raz za čas si dám pivo a kvalitné biele vínko, ale s mierou. Raňajkujem len ovocie, toho zjem minimálne pol kila, možno aj kilogram denne. Niekto povie, že v tom množstve je veľa cukru, ale preto nič nesladím.
Vraveli ste o tom, že často ste mali a občas aj teraz máte, hlavne cez víkend, aj dve vystúpenia za deň. Na to treba mať naozaj dobú kondičku. Máte zrátané, koľkokrát ste stáli na pódiu?
Zrátané to nemám, ale tipujem, že to môže byť niekoľkotisíckrát. Predali sme asi milión nosičov. V Senzuse od jeho založenia v roku 1978 hrali aj iní hráči, napríklad klavirista Romeo Marko, Stano Moravčík, bicista Ivan Argalaš či gitaristi Štefan Stehlík a Miro Dužek. Trojica Peschl, Hergott, Fekete bola však najznámejšia. V tejto zostave sme v roku 1991 nahrali aj prvé CD s názvom Slovenská rodná dedina. To nás odštartovalo a začali sme nahrávať ďalšie CD. V roku 1997 sme urobili v Slovenskej televízii prvú reláciu Senzi Senzus, čo bol naozaj fenomén. V STV sme natočili 11 dielov. Keď do STV prišiel riaditeľ Rybníček, rozhodol, že tých HZDS-ákov tam nechce viac vidieť. Ďalší rozrobený diel zmietol zo stola. Keď to začul Pavol Rusko, hneď po nás chňapol a v Markíze sme natočili 22 dielov! V roku 2010 sme sa do STV znova vrátili a nahrali sme už s novým bubeníkom Robom Mrvom ďalšie tri diely. Škoda, že sa relácie nereprízujú, myslím si, že kapela má stále svojich divákov.
Ako ste vnímali nálepku HZDS-áka?
Pozrite sa, hrali sme pre nich, ale oni tých veľkých mítingov mali vtedy veľmi veľa. My sme hrali dokopy na troch. Možno preto nás s touto stranou spájali. Pritom to až taká pravda nebola, lebo nič iné nás nespájalo. Bol to biznis, zaplatili nám za hranie a hotovo. Boli to slušné honoráre, ale že by to boli závratné sumy, to určite nie. Hrali sme napríklad aj na súkromnej akcii u Nory Mojsejovej, kde bol pozvaný aj nebohý minister Rezeš. Vytkol nám vtedy, že sme ho sklamali, pretože sme nahrali pesničku, v ktorej spomíname jeho meno a tiež meno jeho frajerky. Vraj mu manželka vytýka, že už aj Senzus si oňho obtrel hubu! Potom však povedal, že my sme nič proti tomu, ako sa sklamal v inom spevákovi. Zaplatil mu vraj milióny korún a teraz ho ohovára, kde môže!
Úspešní ľudia musia rátať s tým, že im budú klásť polená pod nohy. Musia rátať so závisťou, s ohováraním...
Paradoxne, závisť neprichádzala ani tak od muzikantov. Je pravda, že v šoubiznise nie sú ideálne vzťahy, ľudia sa hrajú na kamarátov a za chrbtom vás ohovárajú, ale to patrí k tomu. Ale zaskočilo ma napríklad, keď istý kritik napísal do novín, že pri pozeraní Senzi Senzusu a jedení slaných čipsov mu zabehlo. Že čo za svinstvo to televízia vysiela... To ma vtedy ranilo. Niekto nevie pochopiť, že sú rôzne žánre, a že existuje sledovanosť. A tá bola obrovská. Dotyčný vlastne všetkých tých fanúšikov Senzusu hanlivo spochybnil. Veď ľudia si môžu vybrať, čo chcú, jedno je však nepopierateľné – Senzus mal vždy vypredané sály.
Na záver dajte hádam nejakú príjemnejšiu spomienku!
Pamätám si na koncert v Bardejove. V prvom rade v nabitej sále sedela staršia pani a neskrývane radostne prežívala náš koncert. Keď sme dohrali, prišla za nami a so slzami v očiach povedala: „Chlapci, chcem vám poďakovať.“ Spýtali sme sa, že za čo? „Za tento pekný koncert. Som učiteľka hudobnej výchovy na miestnej škole. Vy si ani neuvedomujete, čo robíte pre slovenskú hudbu! Ja vašu muziku beriem v inom kontexte. I keď si upravujete ľudové pesničky podľa seba, ale znovu priťahujete mladú generáciu k ľudovej hudbe!“ Vravela, že deti už veľmi nechceli spievať ľudovky, a teraz si s radosťou zaspievajú Krčmárika maličkého v našom podaní. A za to nám veľmi ďakuje. Vtedy som bol dojatý.
