Tak to je aj v prípade novembrovej prípravy, ktorá sa z Nórska presúva do Švédska. Jej účasť na tohtoročnom Svetovom pohári vo fínskom Kontiolahti, ktorý sa má konať na prelome novembra a decembra, však zatiaľ ohrozená nie je.
Aj napriek náročnej situácii nestrácajú v tíme Fialky na tímovom duchu a sú rozhodnutí ísť naplno. Čo si o koronokríze myslí a ako sa v rámci tímu podporujú, nám prezradila v rozhovore.
Ako prebieha tvoja príprava počas koronakrízy?
Tak ako každého športovca ma obdobie korony zasiahlo veľmi výrazne. Je to stále pre mňa neisté obdobie, pretože veľa sústredení sa ruší – aj teraz som mala byť na sústredení v Nórsku, takže človek nevie, ako sa má zariadiť. V tíme sme však veľmi radi, že blížiaci sa Svetový pohár vo Fínsku bude – i keď zvláštny. Po tom poslednom pohári v marci sme museli ísť povinne do karantény. Spätne tú situáciu hodnotím aj pozitívne. Dokázala som si oddýchnuť, upratať v hlave, čo bolo prospešné. Avšak, asi ako väčšina ľudí, by som bola veľmi rada, keby sa celá táto „cvokáreň“ skončila a vrátili sme sa do fungovania, ako predtým. Nič na tom však nezmením a musím rešpektovať opatrenia.
Náročné časy predsa zrejme podčiarkli aj dôležitosť ľudí, ktorými sa obklopujeme. Kto je to momentálne u teba?
Predovšetkým musím spomenúť moju sestru Ivonu. Máme to šťastie, že môžeme ako dve sestry – rovnako zamerané športovkyne – tvoriť jeden individuálny tím. Hovoríme si „Fialky“. A máme okolo seba skupinu naozaj skvelých ľudí.
Poďme na to konkrétnejšie...
Našou spoločnou, najväčšou oporou je trénerka Anka Murínová. Osobne som jej veľmi vďačná za všetko, čo som v športovom svete dosiahla. Ťaháme to spolu už od mojich dorasteneckých a juniorských čias. Gro tímu tvorí ďalej náš nový kondičný tréner Jakub Leštinský a výborný fyzioterapeut Jakub Hudák. To sú po profesijnej stránke naši najbližší ľudia, s ktorými sa stretávam na dennej báze. A musím povedať – tento môj tím je ako moja druhá rodina. Trávime spolu väčšinu roka, doma aj v zahraničí – na pretekoch i na sústredeniach.
Okrem stálych kolegov máš zrejme aj externý tím.
Áno, ten nás podporuje na vybraných sústredeniach. Môžeme sa naň spoľahnúť v podstate neustále. Sem patrí môj priateľ – skúsený diagnostik vo vojenskom športovom centre, musím spomenúť aj našich manažérov, servismanov a v neposlednom rade aj našu vlastnú rodinu, ktorá sa tiež zapája do „pracovných“ záležitostí nášho „fialkového“ tímu - hlavne môj oco, ktorý dokáže strašne veľa vecí vybaviť. A super je, že sa stále rozrastáme. Som fakt vďačná za ľudí, vďaka ktorým môžem byť tam, kde som.
Aké hodnoty v rámci tímu vyznávate?
Keďže sa život všetkých točí okolo biatlonu a nášho výkonu, je dôležité, aby sme spolu dobre vychádzali. Aby tímový duch fungoval a nerobili sme si to ťažšie, práve naopak – aby nám celá práca išla ľahšie. Každá povaha je iná a preto je dôležitý rešpekt – zbytočne sa nevytáčame do situácii, ktoré sú jednému alebo druhému nepríjemné. Na druhej strane, ako tím potrebujeme spolu nielen makať, ale sa aj zabaviť. To je tiež dôležitý aspekt nášho fungovania. A som rada, že u nás to ide tak prirodzene. Za tie roky spolupráce sme sa naozaj zžili, máme kopec humorných situácií a samozrejme, aj interných „fórikov“, ktoré nám pomáhajú odreagovať sa.
Aké to je byť v úzkom vzťahu so sestrou aj v rámci kariéry?
Vnímam to ako veľké pozitívum, že sme v jednom športovom tíme. Veľa sme v zahraničí a sezóna býva dlhá a náročná nielen fyzicky, no aj psychicky. Je super mať sestru pri sebe, pretože si pomáhame. Samozrejme, prídeme aj my do situácii, keď si lezieme na nervy. Obe sme rozdielne, povahou aj fyzickými danosťami, ale väčšinu času je to o vzájomnej podpore.
Predstav si, že by ťa sestra predbehla v pretekoch. Aká by bola tvoja reakcia?
(úsmev) Tak, môže sa to stať, keďže sme v rovnakej kategórii a ide o individuálny šport. Každý je v biatlone každému konkurenciou, preto to nejako nevnímam. Jasné, môže sa to stať, ale to už bude asi môj čas odísť. Platí však, že si so sestrou navzájom prajeme a pomáhame.
Ako si zachovať pokoru a neuletieť na dosiahnutých úspechoch, napríklad aj na Svetovom pohári?
Ak sa niekomu podarí úspech, je dobré si na tom chvíľu aj uletieť, pretože pre to človek celý život maká a trénuje, aby uspel. Avšak ďalší deň alebo týždeň prídu nové štarty a preteky, kde sa už nikto nepozerá na to, čo bolo pred týždňom. Treba podať znovu taký istý výkon, takže keby si niekto ulietal na jednom výsledku dva roky, asi veľmi zle dopadne. Toho si je podľa mňa každý vedomý vo Svetovom pohári a podľa toho sa aj správa.
Čo robíš, keď stratíš motiváciu? Čo ti dodá silu, keď sa niečo nezadarí alebo počúvaš kritiku?
Je pravda, že keď sa nepodarí rad pretekov za sebou, motivácie ubúda. Vtedy mi pomôže zostať sama so sebou, alebo sa niekam prejsť a vyvetrať hlavu. Vlastne, čím som staršia, tým je prirodzene ťažšie tú motiváciu hľadať. Avšak predstava dobrého výsledku ma nakopne na druhý deň vstať, urobiť všetko odznova a zamakať ešte viac.
Funguješ na princípe „radšej naplánovať cieľ a rozkúskovať si ho“ alebo si ten typ, ktorý pláva životom a čaká, čo život prinesie?
Nečakám, čo život prinesie, nenechávam nič na náhodu. Pretože to v športe tak určite nefunguje. Považujem sa za nekompromisnú a veľmi prísnu osobu voči sebe. Skrátka, keď si stanovím cieľ, idem za ním. A platí to aj o mojom vzťahu k ostatným v tíme. Keď máme spoločný cieľ, očakávam od nich, že do toho pôjdu rovnako naplno.
Biatlonistka Paulína Fialková úspešne reprezentuje Slovensko na pretekoch Svetového pohára, Majstrovstvách sveta v biatlone a zúčastnila sa aj na ostatných dvoch Zimných olympijských hrách – v Soči a Pchjongčchangu. Je držiteľkou ocenenia Slovenka roka v kategórii šport za rok 2019.
