Divákov bavia vtipné dialógy, zaujímavé zápletky, ale najmä herecký koncert Tomáša Maštalíra v hlavnej úlohe. O tom, prečo nemecký formátu nás tak skvelo funguje, sme sa porozprávali s režisérom tohto seriálu Matúšom Libovičom (44).
Predlohou Pána profesora bola nemecká verzia. Vo všeobecnosti však platí, že nemecké filmy či seriály nepatria práve k najväčším lákadlám slovenského diváka. Prečo to tentoraz funguje?
Ide o to, že my sme sa inšpirovali maďarskou adaptáciou tohto nemeckého seriálu. Ako ste naznačili, práve preto, že nemecké formáty sú chladné, postavené na racionalite. V rámci emocionality sme sa preto priklonili k Maďarom a, samozrejme, všetko sme prispôsobili našim reáliám.
Ako napríklad?
Školský systém v Nemecku či v Maďarsku má nejaké princípy, ktoré na Slovensku nefungujú, takže by nefungoval ani humor, ktorý by z toho vyplýval. Samozrejme, nesmieme rozbiť konštrukciu rozprávania. Od prvého po desiaty diel je otvorená vzťahová linka medzi Samom a Klaudiou a v každej epizóde sa dej točí okolo nejakého študenta. Inak práve ten vzťah Klaudie so Samom sme úplne prekopali. Pracovali sme od začiatku na tom, aby si tí dvaja ľudia boli sympatickí, kým v nemeckej i maďarskej sérii si k sebe hľadajú cestu.
Vo vašom seriáli je asi najviac pekných ľudí na štvorcový meter v rámci našej televíznej tvorby. Bol to zámer už na kastingu?
Nebolo to priamo takto, ale tým, že sme v televízii, musíme pracovať s nejakou vizualitou. Keby sme robili sociálnu drámu alebo nejaký artový film, môžeme s tou estetikou pracovať inak. Ja osobne zastávam názor, že ľudia, ktorí si zapínajú televíziu, by mali vidieť niečo, k čomu vzhliadajú. Samozrejme, nesmieme to prestreliť. Hovorím za seba, pre diváka tam niečo musí byť pútavé a určite sme týmto smerom robili aj kasting. Bol zámer pracovať s peknými ľuďmi, aby sa mali na čo pozerať chlapci aj dievčatá.
Podobne ako seriálové nemocnice, často sú aj seriálové školy príliš estetické, aké väčšina Slovákov nikdy naživo nevidela. Musí to tak byť?
Je zaujímavé, čo hovoríte, lebo my sme na nakrúcanie zámerne vybrali extrémne starú budovu, ktorá je už vlastne nefunkčná, a len sme ju namaľovali. Bola postavená v 50. rokoch ako škola politických vied, potom v nej sídlila administratíva, a keď sme ju našli, bola úplne uzavretá a pripravená na rekonštrukciu. Je naozaj v zlom stave, museli sme tam zapájať kúrenie. Trochu sme ju okrem maľovania upravili aj vlnitým plechom, ktorý prekryl plesnivé steny. (smiech) Náš zámer bol úplne opačný, ako hovoríte, chceli sme, aby to pôsobilo, že sa škola dlhodobo používa. V istom momente som mal navyše pocit, že sme to až prestrelili.
Seriál je postavený vyslovene na osobe Tomáša Maštalíra, ktorý je takmer v každej scéne. Bol vašou prvou voľbou?
Áno. Bolo to prvé meno, ktoré som dal na stôl.
Ako sa vám s ním robí?
Výborne, my sme navyše spolužiaci z VŠMU, robíme spolu roky. Mám ho veľmi rád, je to veľký profesionál. Má to naozaj náročné, je v 99 percentách obrazov. Je to one man show.
Zdarne mu sekunduje Gabriela Marcinková. Jedna z našich najkrajších herečiek tu však akoby bola menej atraktívna. Zámer?
Bol to zámer. Chceli sme jej postavu urobiť čo najcivilnejšie, aby nejako zásadne nevytŕčala v rámci jej povolania. Navyše uniká pred mamou, ktorá z nej vždy chcela mať dokonalú dcéru. Oblečením či líčením sa voči nej vymedzuje, potláča svoju prirodzenú krásu.
Zaujímavú postavičku tu dostal komik Samo Trnka, ktorý má sem-tam päť plus päť sekúnd, aby spravil grimasu, alebo povedal pár slov. Má svoj predobraz v nemeckej či maďarskej verzii?
Má, ale my sme na ňu trochu viac zatlačili práve preto, že sme mali Sama Trnku, ktorý je samorast a neherec. To, čo tam on predvádza, to nie sú herecké etudy, skôr sú to glosy či komické scénky. Veľmi sme ho podporovali, mnoho z toho vzniklo až priamo pri nakrúcaní.
Momentálne dokončujete už druhú sériu tohto seriálu, no nakrúcanie vraj komplikuje aj zdravotný stav Romana Luknára, ktorý na začiatku roka pre bolesti chrbtice už z jedného seriálu musel vycúvať. Ako to s ním vyzerá?
Teraz nakrúcal, ale zdá sa, že nie nadlho. Je na tom, chudák, zdravotne veľmi zle.
Takže budete radi, keď zvládne druhú sériu?
Myslím, že áno. Fakt to nie je dobré.
Okrem neherca Sama Trnku ste mali pred kamerou aj množstvo mladých ľudí s obmedzenými či žiadnymi skúsenosťami s kamerou. Ako to s nimi išlo?
Výborne. Zámerne som tam chcel kombináciu absolventov herectva, konzervatoristov, poslucháčov VŠMU, decká z modelingovej agentúry. Mojou úlohou bolo zladiť ich. Nechcel som v tej triede mať systém školeného herectva, ako to býva konvenčne v slovenských seriáloch. Neprekážalo mi, že niekto má školenejší prejav, niekto naturálnejší. Plus, keď boli ťažšie herecké akcie, mali sme herecký koučing, ktorý nám robila Helenka Krajčiová. Tak sa nám to zapáčilo, že okrem nehercov sme naň postupne posielali aj hercov. Helenka má obrovské pedagogické vlohy a baví ju to.
Nemci mali na nakrúcanie zrejme štedrejší rozpočet. Je vám ľúto niečoho, čo ste nemohli zrealizovať z ich predlohy práve z dôvodu finančnej náročnosti?
Úprimne poviem, že nemeckú verziu som opustil veľmi skoro. Hneď ako sme začali pracovať na slovenských scenároch, už som sa neobracal dozadu.
