Umelci sa vedeli vždy vynájsť...
Ja si myslím, že sa nájde spôsob, ako to vyriešiť. Stále tomu dávam šancu a stále si myslím, že sľuby zo strany pani ministerky Milanovej a vládnych predstaviteľov budú mať aj konkrétne výsledky. Zatiaľ však stále počúvame len - áno, vieme o tom, budeme to riešiť. Dúfam, že čoskoro povedia, ako to mienia riešiť. Hovorí sa o kompenzáciách pre divadlá, no zdá sa, že to vôbec nestačí pokryť náklady na prevádzku. A keď sa už bavíme o kompenzáciách, tak by naša vláda v prvom rade mala urobiť to, čo robia v okolitých štátoch, teda kompenzovať stratu našich tržieb. Keď nám zakázali predstavenia, tak by nám mali kompenzovať tržby.
SND má na svojej stránke výzvu návštevníkom divadla, aby podali kultúre záchranné koleso a nenárokovali si vrátenie vstupného za zrušené predstavenia. To je niečo nové v čase pandémie korony.
Žiaľ, ja mám skôr vedomosť, že ľudia chceli vrátiť lístky, pretože doba je pre všetkých zlá. Bolo len mizivé percento tých, ktorí nepožadovali vrátiť peniaze za lístky.
Ako sa vám osobne zmenil život po pandemických opatreniach?
Niekto si možno povie, prečo sa ozývam práve ja, ktorý nemá malé deti, hypotéku na krku... Ale ja sa neozývam za seba, chcem sa ozvať za tých ostatných kolegov. Navyše, ja už som penzista, mám svoj dôchodok.
Môžem preto hovoriť slobodnejšie, hovorím za mladých kolegov, ktorí začínajú, majú malé deti a nemajú absolútne žiadny príjem. Mne osobne sa zrušilo veľmi veľa predstavení, ktoré robím pomimo divadla na zájazdoch. Pred koronou som mal za tri mesiace 90 predstavení, teraz nemám ani jedno! V lete som hral v exteriéri na Letných shakespearovských slávnostiach. Naším zriaďovateľom je Ministerstvo kultúry SR, tak nech sa stará a nech rieši veci, teraz sa ukáže jeho opodstatnenosť a kompetencia.
Stretli ste sa osobne s ministerkou Natáliou Milanovou?
Bol som prvý, ktorý inicioval stretnutie s pani ministerkou, aj sa to podarilo. Bol som spolu s ďalšími kolegami na ministerstve, dostali sme ubezpečenie, že ministerstvu kultúry veľmi záleží na Slovenskom národnom divadle. Pani ministerka niekoľkokrát aj navštívila divadlo, oboznámila sa so situáciou a bola ústretová. Prísľuby teda máme. Robíme všetko, aby sme aj my divadelníci pomohli, aby sme nezaťažovali zriaďovateľa výdavkami.
Niektorí ľudia dokonca hovoria, aby celebrity neplakali, že nemajú prácu, a aby predali drahé značkové obleky, topánky, kabelky, ktorými sa prezentujú v médiách.
To, čo vidia ľudia v markizáckej Smotánke, to nie je vzorka, to je bulvár. Tu ide o tisíce iných ľudí. Ako som už vravel, to nie sú len herci, ale aj tanečníci, hudobníci, výtvarníci, drobní umelci, ktorí robia svoju prácu v každom kúte Slovenska a rozdávajú ľuďom radosť. Veď to je úžasné! Takých treba tiež podporiť.
Čo by ste povedali tým, ktorí sa na vás pozerajú cez prsty?
Len toľko, že im vypnem televízor, rádio, zoberiem im knižky, nebudú dostávať noviny, z internetu si nebudú môcť stiahnuť hudbu, seriály, filmy, a budú sedieť doma v tichu bez obrazov a fotografií. Som zvedavý, čo vtedy povedia, možno pochopia, čo všetko je umenie a kultúra.
Ste rozčarovaný z toho, čo sa deje?
Som rozčarovaný z toho, že keď sa ide napríklad do volieb, vtedy politici umelcov veľmi potrebujú a sú radi, keď sú s nimi na pódiách, keď ich umelci verejne podporujú. Vtedy si nás obchádzajú, a keď je po voľbách, tak vás zrazu nepoznajú, umenie a kultúru nepotrebujú. V tej chvíli sú umelci zbytoční. Je to skoro vždy rovnaké, zakaždým sa dáme opiť rožkom. Vždy to tak bolo, králi svojich dvorných šašov v istých momentoch potrebovali, a keď sa im zachcelo, tak ich popravili. Ale múdry kráľ vie, že šašov potrebuje, aby mu nastavili zrkadlo a povedali pravdu.
