Vás len tak niečo nepoloží!
Žiaľbohu, koronavírus ma, hlavne v tej druhej fáze, značným spôsobom zabrzdil. Ešte sa vrátim k autohavárii, som šťastný, že sme z toho vyšli s manželkou a so sedemročnou vnučkou Tamarkou relatívne dobre. Aj keď som mal zlomených osem rebier, moja manželka štyri rebrá a členok. Chvalabohu, vnučka obišla bez zranení. Je mi ľúto, že sa to stalo, nebolo to mojou vinou. Urobil to neznámy vodič, ktorý urobil myšičku a vnikol mi do môjho pruhu na ceste. Strhol som volant, aby som ho nezabil a vrazil som do betónu a otočil som sa na strechu. Vodič po havárii ušiel, neviem, kto to bol a nevie to ani polícia. Verím, že to bola už posledná tragédia v našom rodinnom živote.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Dobre mi padlo milé prijatie v práci mojimi nadriadenými aj ostatnými kolegami. Lebo, keď som bol dvojnohý, tak som bol normálnym členom pracoviska, s jednou nohou som tam exkluzivita! (smiech) Chodím do ambulancie trikrát do týždňa, pretože mám čiastočný pracovný úväzok. Okrem toho, že sedím vo svojej pracovni, študujem najnovšie informácie z medicíny. Dokonca počas mojej práceneschopnosti sme napísali s kolegom Pavlom Demešom jednu zaujímavú vedeckú prácu o činnosti slovenských lekárskych fakúlt počas koronavírusu na Slovensku. V práci končím okolo piatej popoludní a doma sa s radosťou venujem manželke a vnučke, s ktorou sa učím.
Viete si predstaviť, že by ste viac nemohli pracovať?
Od minuloročných Vianoc, keď mi amputovali nohu, až doteraz som bol doma a moja manželka by vám potvrdila, že som bol dosť nervózny. Navyše to bolo spojené s extrémnou karanténou, ktorú sme sa snažili dodržiavať. Našťastie, ponorková choroba u nás až tak veľmi neprepukla. Najmä vďaka mojej manželke, lebo ak by to bolo na mne, tak by prepukla veľmi dávno! (smiech)
Nechýba vám spoločenský život, na ktorý sme boli u vás zvyknutí?
Isteže mi to chýba. Ja som sa vrátil po amputácii z nemocnice 1. februára a okamžite som začal žiť normálnym životom. Na druhý deň, 2. februára mal Milan Lasica narodeniny a išiel som na oslavu, kde ma pozdravila aj pani prezidentka Čaputová. Potom som bol na galavečere paralympionikov, na narodeninách spisovateľa Petra Jaroša aj na Krištáľovom krídle a na niekoľkých divadelných predstaveniach. Žiaľbohu, pre koronavírus toto všetko skončilo. Druhá vlna pandémie je hrozivým faktorom pre kultúrne podujatia, ale vďaka môjmu optimizmu verím, že aj toto raz pominie. Hádam sa toho dočkám, samozrejme, ak sa mi podarí prežiť.
Nepochybne to zvládnete, veď ako sa ukázalo, máte dobrého anjela strážneho...
Pravdou je, že v období holokaustu zahynulo 1 a pol milióna detí a ja som nebol medzi nimi. Dlho som mal výčitky, že som prežil a moji kamaráti z okolia sa z koncentráku nikdy nevrátili. Vtedy som si povedal, že ak som prežil toto obdobie, už pre mňa nikdy nemôže byť nič problematickejšie. Veľmi mi to v živote pomáhalo. Množstvo problémov som prekonal vďaka tomu, že som si povedal: ‚Však žiješ, už si tu nemal byť!‘ Prežil som holokaust, musím prežiť aj obdobie korony aj iné problémy. Aj človek s hendikepom môže mať radosť zo života. Uvedomil som si, že mám prečo žiť a že ak som nie raz ušiel hrobárovi z lopaty, musím bojovať.