Okrem toho je mamou dvoch detí, Emky (5) a Oskarka (1) a ich otcovi, partnerovi Jurajovi (34) povedala v auguste v tajnosti svoje „áno“.
Pochádzate z hereckej rodiny. Váš otec bol uznávaný režisér a dramaturg, mama je tiež herečka. Kedy ste si uvedomili, že sa chcete venovať herectvu?
Myslím, že som si to ani neuvedomovala, lebo som to brala ako prirodzenú súčasť života. Vyštudovala som anglické bilingválne gymnázium a popri tom som chodila na dramatický krúžok, ktorý ma veľmi bavil. Rok pred prijímačkami na vysokú školu som si povedala, že by som skúsila ísť študovať tanec alebo herectvo. V tanci som si ale nebola taká istá, tak som sa rozhodla pre herectvo.
Zobrali vás na VŠMU hneď na prvý raz?
Áno. Na DAMU do Prahy aj na VŠMU do Bratislavy. Zvažovala som aj Prahu, ale nakoniec som zostala v Bratislave.
S otcom ste vraj mali výnimočný vzťah. Aj doma chcel všetko režírovať?
Nie vôbec. Veľmi si vážil to, keď sme boli spolu, lebo naši neskôr žili oddelene, stále ma rozmaznával. Vždy sa na mňa s láskou pozeral a veľmi mu záležalo na tom, či som šťastná a s ľuďmi, ktorí ma robia šťastnou. Dodával mi neskutočnú silu, dostala som od neho veľmi pevný základ, čo sa týka lásky, ale aj od mamy. Ak aj z ich pohľadu spravili možno nejakú chybu, ja som ju necítila, pretože ma stále zahŕňali láskou, za čo som im nesmierne vďačná, lebo teraz ju môžem rozdávať. Dali mi proste pocítiť, že som ľúbená.
Ocko odišiel práve v období, keď ste boli tehotná. Aký to bol pocit prežívať na jednej strane obrovské šťastie a na druhej nekonečný smútok?
Bol to veľký paradox a striedanie rôznych pocitov. Chcela som ochrániť bábätko, tak som si nechcela dovoliť byť smutná, ale zároveň mi nešlo úplne zo seba vypustiť to šťastie a radosť. Nevedela som naplno prežiť smútok a na druhej strane ani tú radosť. Všetko som zo seba dostala, až keď som porodila, vtedy som cítila obrovský smútok, ktorý začal rásť, pretože som si uvedomovala, že ocko tu už nie je. Bolo to ťažké obdobie, ktoré ma ale posilnilo a už na smrť pozerám trochu inak. Snažím sa s tým učiť žiť. Veľakrát naňho myslím, aký by bol šťastný, keby videl moje deti a chcela by som sa s ním spolu tešiť.
Vaša mama je tiež herečka. Obdivuje vás, alebo aj občas skritizuje?
Väčšinou chodí na moje predstavenia, ale občas aj nejde, lebo má väčšiu trému ako ja. Veľmi mi fandí a vie mi aj poradiť. Beriem to ako dobre mienené rady, pretože ma dokonale pozná.
Brat Samuel hral s vami v seriáli Panelák. Stále sa venuje herectvu?
Nie, bola to len taká životná etapa, chcel si to vyskúšať. Momentálne študuje v Holandsku a rozhoduje sa, čo ďalej. Skladá hudbu a spieva v kapele. Okrem toho sa venuje aj filozofii, náboženstvu a rôznym iným veciam. Je to tam otvorenejšie, nie je zameraný na niečo konkrétne.
Máte dve deti, Emku (5) a Oskarka (1). Aká ste mama?
Neviem. (smiech) Som slobodomyseľná v tom, že ich nechávam len tak rásť, ale, samozrejme, sa ich snažím usmerňovať. Potrebujú nejaké smerovanie, ktoré im pomôže a v budúcnosti uľahčí život. Vždy som cítila, že deti sú vyššia moc a pýtala som sa, čo s nimi mám robiť? (smiech) Je to zázrak, že vôbec sú a žijú s nami. Som rada, že sú dvaja, pretože vidím, ako Emku mení, že má súrodenca. Som už menej úzkostlivá a snažím sa im dať veľa lásky, lebo to je najväčšia devíza, akú im môžem dať. Nepotrebujeme k tomu nič, ani peniaze.
