Čítali ste počas pobytu na psychiatrii dennú tlač, alebo ste pozerali televíziu? Viete, čo sa dialo za múrmi nemocnice?
Noviny tam neboli, jedine, keď vám ich niekto priniesol v balíku. Televíziu sme sledovali len na chodbe, púšťali nám ju popoludní a o deviatej ju vypli.
Keďže vás prepustili do domáceho liečenia, nie ste v ohrození života. Liečiť sa však budete zrejme ambulantne.
Som šťastný, že som už doma, triasol som sa, aby som tam už ani minútu nemusel byť. Najradšej by som utiekol. Mal som dlho vypnutý telefón, bolo to ako v kriminále. Niektorí ošetrovatelia boli úplne otrlí k pacientom. Nečudujem sa však, ak tam človek pracuje roky... Možno sa takto obrnili. Z izieb sa totiž ozývali v kuse výkriky. Bolo to strašný pohľad, keď niekoho priniesli na oddelenie v remeňoch totálne nadrogovaného! Mal som strach, netušil som, kedy ma pustia domov. Nohy aj hlava mi fungovali, pýtal som sa preto lekárov, prečo ma tam držia. Chceli ma poslať do Kováčovej na rehabilitáciu, ale keď videli, aké pokroky robím sám, že už chodím, dohodli sme sa, že pôjdem domov.
To musela byť radosť...
To vám teda poviem! Pretože do poslednej chvíle som nevedel, či ma naozaj pustia. V utorok ráno prišiel za mnou na izbu psychológ a hodinu ma „dusil“ rôznymi testami. Vypisoval a vymaľoval som 24 listov papiera. Pýtal sa ma na rôzne otázky, počítal som, dával mi všelijaké zadania na logiku. Nakoniec skonštatoval, že mám pamäť ako 30-ročný človek. Trošku je akurát cítiť, že krátkodobá pamäť mi ešte nefunguje tak, ako by mala. Neviem si rýchlo spomenúť na meno, na nejaké slovo... Pri odchode z nemocnice v utorok popoludní som dostal lekársku správu, čo je jeden hrubý elaborát. Musím si nájsť psychológa, všeobecná lekárka mi predpísala množstvo liekov, dostal som injekcie, ktoré si budem pichať do brucha.
Prečítali ste si v správe, prečo ste skolabovali?
Striedať whisky s cigaretami asi nebolo rozumné, zvlášť pri vašich problémoch so srdcom.
To nebolo vôbec rozumné! Niekedy som vypil pol litra aj liter whisky za deň, pričom som nebol opitý! Adrenalín v organizme pracoval, bol som nabudený, nevnímal som, že mi to ubližuje. Našťastie som sa nedostal do štádia, že to potrebujem. Celý ten čas v nemocnici mi alkohol nechýbal, ani teraz naň nemám absolútne chuť. Uvedomil som si to a whisky už nechcem ani vidieť! Viem, že ak sa človeku stane životná tragédia, alkohol bolesť nevyrieši. Odkazujem všetkým, ktorých také niečo postihne: Buďte s niekým, nezostávajte so svojím smútkom sám! To je to najhoršie, zostať sám.
