Navštívil odberné miesto v bratislavskej Petržalke a opísal krok po kroku svoju skúsenosť. ,,Prvotná registrácia – pán a pani v búdke, naozaj som nemal strach z ničoho, ba dokonca, môj názor, naozaj ani po hlase som nezachytil sebemenší náznak únavy, negatívneho prístupu alebo podobne. Polícia bola políciou, prísna pohľadom, no v rámci pomoci ľuďom naozaj priateľská. Na test sa šlo trošku po schodoch, videl som, ako hneď ponúkali pomoc starším. Bolo naozaj krásne vidieť, že to nemali ´na saláme´, všímali si, čo sa deje, a pomáhali, ako sa dalo,“ opísal Tomáš úvod.
,,Zvyšok personálu, jedným slovom úžasné... Na test som šiel cca o 20:40, no oni ho napriek tomu robili s úsmevom. Lekárka, čo mi robila odber, bola úžasná. Ešte pred výterom som jej stihol povedať, že ďakujem, že sa takto obetujú. Úsmev som videl aj cez rúško. Slovné poďakovanie bolo však nič oproti tomu, čo som tej pani videl na očiach,“ povedal.
,,V mojom prípade sme prehodili dve-tri vety. Počas odberu som sa cítil v pohode a v bezpečí. Ľudsky a zrozumiteľne mi opisovala, čo robí, bolo to veľmi upokojujúce. Áno, výter bol nepríjemný. No návšteva zubára je tisíckrát horšia! Najkrajšia bola jej reakcia na moju vetu, že mi trochu tečú slzy. A síce: ,Ja dojmem každého.´ Po tých dvoch-troch vetách a očnom kontakte predtým to bol naozaj trefný vtip, ktorý mi dodal úsmev. Jej druhá kolegynka bola tiež super,“ opísal Tomáš testovanie.
To ho priviedlo k myšlienkam plným vďačnosti. ,,Celé čakanie na obálku s výsledkom som bol mysľou s tými, čo sú vnútri a naozaj sa obetujú pre nás. Následne prišla mladá členka tímu a vyvolávala čísla. Na vlastné oči som videl a na vlastné uši som počul, ako trvala na preukázaní sa číslom pri jednej osobe, ostatní mali čísielka v ruke. Čiže nebolo to ´hala-bala´, dáme obálky kde komu,“ porozprával otestovaný muž.
Čo zažil, v ňom zanechal dojem. ,,Nechápem, ako všetci tí ľudia fungovali celý deň a s úsmevom. Až ma štve, že neviem, ako im pomôcť. Jedine asi tým, že aj naďalej budem zodpovedný. Aby tá obeta všetkých naozaj nešla do koša ako tie vreckovky, ktoré sme po vysmrkaní zahodili. Treba si vážiť, čo pre nás robia,“ myslí si Tomáš, ktorý svoje rozprávanie zakončil tým, že napriek tomu, že je negatívny, ostáva pozitívny.