Stihla však odohrať iba jedno predstavenie, korona zatiaľ jej ďalšiu kariéru prerušila. Ako stopku pre kultúru prežíva ona sama a aj jej rodičia Silvia Šarköziová (45) a Ernest Šarközi (48)?
Najhorúcejšou novinkou je, že ste sa stali členkou opery a baletu SND, čo to pre vás znamená?
Je to pre mňa veľká skúsenosť. To som študovala a vlastne práve orchester ma priviedol k láske ku klasickej hudbe. Vždy ma bavilo to, čo som hrala, ale nikdy som nejaký reálny vzťah ku klasickej hudbe nemala. Vždy ma bavila cigánska hudba a všeličo iné. Keď som ale v druhom ročníku na konzervatóriu začala hrať v orchestri, tak ma to uchvátilo. A to bolo to, čo ma priviedlo k láske ku klasickej hudbe.
Je to pre vás najväčšia prestíž, byť súčasťou SND?
Pre mňa určite áno, je to jedno z najväčších klasických telies slovenskej kultúry. Určite je prestíž byť súčasťou napríklad aj rozhlasu či filharmónie.
Bola voľba SND aj racionálnou voľbou, pretože ide o prácu na plný úväzok?
Určite áno. Aj teraz, počas pandémie, vidieť, ako ľudia, ktorí nemajú trvalý pracovný pomer a pracujú v kultúre, majú zrazu problém, často naozaj existenčný. Teším sa, že to nie je náš prípad, ale na druhej strane by som bola nerada niekedy v strese, že nemám príjem, pretože nemôžem hrať.
Zatiaľ sa ale vo vašom živote asi veľa novou prácou nezmenilo, keďže máme pandemické opatrenia.
Odohrala som jedno predstavenie, ktoré bolo úvodným a zatiaľ aj posledným. Veľa ľudí nám, hudobníkom, krivdí, že sa sťažujeme, že sme kvôli pandémii prišli o prácu, posielajú nás za pás, že veď aj oni normálne pracujú. Muzikantský život je krásny, no napríklad v tejto dobe aj veľmi náročný. Nikto nezohľadňuje, že pre naše povolanie sme makali vlastne od malička. Od detstva sme cvičili, rodičia sa obetovali, keď nás brávali na hodiny. Vyžadovalo si to veľa ich trpezlivosti, aj našej trpezlivosti. Keď sa ostatné deti hrali, tak ja som musela cvičiť a chodiť do základnej umeleckej školy. Ale aj napriek takýmto neprajníckym slovám myslím stále na to, že muzikantský život je krásny. Robím to, čo milujem.
Ste mediálne dieťa, vaša muzikantská rodina je známa vo svete šoubiznisu. Ako sa vám s toľkou pozornosťou vyrastalo?
Nejako som to nevnímala, bola to súčasť môjho života. Asi je ale aj iné vyrastať v slovenskom šoubiznise, ktorý je maličký, ako v nejakom svetovom šoubiznise, kde to deti musí poznačiť určite viac.
Boli momenty, kedy ste začali sledovať a čítať správy o sebe?
Nikdy som tie správy cielene nečítala, ale, samozrejme, že sa to ku mne občas dostalo. Napríklad aj cez rodinu, ak si prečítali niečo, čo ich zabolelo. Ale mňa to nikdy nejako neurážalo, neranilo ma to. Stalo sa to mojou súčasťou, zvykla som si na to, že ľudia sú zlí. Diskutujú k článkom na internete, dokážu napísať také komentáre, aké dokážu a ešte k tomu k dieťaťu – takí ľudia musia mať smutný život. Ak im to v tom ich živote pomôže, že majú potrebu takto nejako sa vyjadriť, tak nech to pokojne robia. Pretože mne to neublíži a im to možno pomôže.
Spomínate si na niečo konkrétne, čo vašu rodinu zabolelo?
Na nič konkrétne asi nie. Vždy to ale skôr riešili starí rodičia ako rodičia. Moji rodičia a aj ja sme boli vždy viac nad vecou a mávli rukou, že človek to i tak nezmení. Treba to brať s rezervou.
