Zaujímalo nás preto, či hubárskej vášni prepadli len nedávno, alebo vyrážali do lesa už od detstva.
K hubárčeniu ma priviedol môj otec, s ktorým som chodil na huby už od troch rokov. Neskôr, keď som mal asi štyri, som sa naučil čítať kvôli Atlasu húb od Ladislava Hagaru. Nezaujímali ma detské knižky, ale všetko o hubách. Môj zatiaľ asi najväčší úlovok vidíte na fotke a našiel som ho nedávno v Jizerských horách. A takýchto košíkov som tam nazbieral asi šesť.
Na huby som začal chodiť s mojím otcom, ešte keď som bol na základnej škole. Paradoxom však je, že jesť som ich začal, až keď som prvýkrát ochutnal obyčajnú bedľu na masti so soľou, s korením a s rascou z kuchyne našej tety. Vtedy som zistil, že dobre pripravené sú naozaj chutné. Rád spomínam na výlet v Jasnej s mojimi blízkymi, keď sme pri chodníku pri chate náhodne našli krásne dubáky a nakoniec sme ich nazbierali toľko, že sme aj zabudli ísť na turistiku.
Keďže sme každý deň v lese, z času na čas si zopár hríbikov na sušenie donesieme domov. Tento rok sme strávili veľa času na chalupe a aj sa tam opäť na nejaký čas vraciame, takže zopár košíkov bolo opäť naplnených. Nie som však náruživá hubárka v tom zmysle, že by som brala viac, ako zužitkujem. Predsa len, huby majú svojich lesných konzumentov a nechcem ich ukrátiť o ich potravu.
K hubárčeniu ma celý život viedli mamina a ocino. Na hríby sme chodili od detstva. Najväčší úlovok sa u nás neráta vo veľkosti jednej huby, ale skôr v počte mladých a zdravých dubáčikov. Máme svoje miesta, kam chodíme, a to je pre nás taká istota. Zbierame aj bedle, godole, kuriatka, jelenky... Vždy kladieme dôraz na to, že si musíme byť na 200 % istí, že hubu dokonale poznáme. Pri akejkoľvek pochybnosti ich nechávame v lese.