Vtedy sa o 13.02 hod. zrazil nákladiak s linkovým autobusom, v ktorom zahynulo 12 cestujúcich, prevažne študentov... Ich rodičia sa s bolestnou stratou nevedia dodnes vyrovnať. Vyšetrovanie sa vlečie a zo strašnej tragédie dodnes nikoho neobvinili. To ich žiaľ ešte umocňuje.
Minuloročná sychravá streda 13. novembra priniesla dotknutým rodinám ukrutnú bolesť. Všetci čakali, že autobus plný študentov, ktorý vyzrazil z Nitry, bez problémov dôjde do cieľa. Lenže neďaleko Kolíňan sa zrazil s nákladným autom naloženým kameňmi. Pre 12 cestujúcich to bola posledná cesta, domov sa už nikdy nevrátili! Rok po jednej z najhroznejších tragédií slovenských ciest nie je prípad uzavretý a rodiny čakajú na spravodlivosť.
Ich bolesť sa s pribúdajúcim časom nezmenšuje a srdce im naplnila prázdnota. „Môj muž na Alexka († 16) stále spomína. Premýšľa o tom, čo robili, a tak. Ja stále myslím na to, čo by sme spolu robili, keby tu bol. Celá jeho izba, veci ostali, ako ich v to ráno nechal, ešte aj šálka, ktorú tam položil,“ so slzami povedala Xénia Fleischhackerová.
„Ešte som našla odkazy, ktoré mi lepil na chladničku, napríklad „mami, prosím ťa, vyžehli mi tričko a košeľu“, alebo „kávu máte v chladničke“. On nám zvykol v lete robiť ľadovú kávu a dal ju do chladničky. Doteraz spávam s jeho tričkom, ktoré mal na sebe,“ s bolesťou v roztrasenom hlase opisuje muky, ktoré prežíva matka Alexa.
Ostalo prázdno v duši
Podobné pocity ničia dušu aj ďalšej mame. Mariána Szépeová prišla o staršiu dcéru. „Ráno som vyprevádzala dve dcéry, domov mi prišla jedna. Keď Mariánka († 21) odchádzala, bolo to najšťastnejšie dievča na svete, a zrazu jej niet,“ bezradne pred seba pozerala pri spomienke užialená mama v snahe opísať vtieravý pocit prázdna, ktorý sa nedá zniesť ani po dvanástich mesiacoch.
„Spávam s vankúšikom, ktorý som dostala od nej, sú na nej jej fotky. Každý deň chodím na cintorín, mám aspoň trochu pocit, že som s ňou. Sama, potrebujem sa vyplakať, byť pri nej, rozprávať sa s ňou,“ dodala. V deň tragédie pôjdu na miesto nehody, aby pri veľkom kríži zapálili sviečku. „Máme pocit, že tam musíme byť. Akoby sme čakali na zázrak,“ zhodli sa.
