Čo si dnes, tri desiatky rokov od Nežnej revolúcie, máme ešte predstaviť pod pojmom transformácie?
Netreba si predstavovať iba samotný prechod od reálneho socializmu k slobodnej a ekonomicky kapitalistickej spoločnosti, lebo je to oveľa zložitejšie. Je to o prechode medzi typmi spoločností z hľadiska štrukturálneho. Slovensko bolo ešte pred sto rokmi pomerne zaostalou agrárnou a málo vzdelanou spoločnosťou. To, že sa Slováci dnes môžu hrdo porovnávať napríklad s Českom, že v niečom dokonca fungujú i lepšie, je svojím spôsobom v krátkej historickej perspektíve veľký úspech. Pretože pred sto rokmi by to nikomu ani len nenapadlo! To by bolo na úrovni nepodareného vtipu, keby sa Slováci chceli v niečom porovnávať s Čechmi. Inými slovami – Slováci urobili obrovský skok dopredu. Lenže, paradoxne, v tom je práve to nebezpečenstvo, že v priebehu sto rokov sa zo spoločnosti, ktorá žila ešte v predkapitalistických vzťahoch, stala krajinou postkapitalistickou. Teda to, čím si napríklad Británia prešla počas troch storočí, si Slovensko prešlo za sto rokov. Z predindustriálnej spoločnosti sme prešli nesmierne rýchlo do postindustriálnej. Takéto zvraty žiadne spoločenstvo nezvláda ľahko za taký krátky čas. Práve v týchto mesiacoch hovoríme veľa o potrebe transformácie na postindustriálnu, znalostnú a zároveň zelenú ekonomiku. Rozpustili sme textilky, zatvárame posledné bane, zatvoríme ťažký priemysel. Otázka je, čo sa vlastne bude vyrábať v krajine, ktorá veľmi nemá nič, len svoje mozgy. A zároveň je otázka, či sú na to ľudia pripravení, či sú schopní a aj ochotní prijať a osvojiť si tieto tzv. štrukturálne zmeny.
Čo by sme mohli ako krajina vyťažiť z toho, čo už vieme, aby sme sa tu mali dobre?
Odpovedal by som v dvoch líniách. Musíme zastaviť ten anomický stav, v ktorom sme sa ocitli, teda nábeh na rozklad spoločnosti, rozklad normatívneho systému, a to tým, že si musíme zadefinovať, čo nás spája. Dnes to totiž už nebude kresťanstvo ani osvietenectvo, hoci kresťanská aj osvietenecká tradícia tu v istom zmysle zostane. A nebude to už ani národ, nacionalizmus, lebo to už je tiež prekonané. Čiže musíme sa zhodnúť na nejakých hodnotách a o tomto diskutuje celý svet. Nech sú to napríklad hodnoty niečoho, čo sa volá ústavný patriotizmus. Hodnoty, ku ktorým sa Slováci väčšinovo hlásia.
Ktoré konkrétne?
Pred dvomi rokmi sa ľudia veľmi entuziasticky hlásili k slušnému Slovensku. V preklade to bolo Slovensko, kde platí vláda zákona, kde je predvídateľnosť toho, čo sa stane, ľudia si môžu plánovať svoj život... Vzťahy sú lepšie, lebo ľudí spája spoločná vízia. Nehovorím teda o niečom, čo by ľudia nepoznali. Akurát tí ľudia to zhutnili do veľmi jednoduchého tvrdenia: Chceme slušné Slovensko! Tak poďme to rozobrať na drobné. Ja tvrdím, že je to zadefinovanie toho, čo sa nazýva ústavný patriotizmus. Buďme hrdí na to, kde žijeme, prečo a ako tu žijeme vzhľadom na hodnoty, ktoré prináša samotný demokratický systém. A ten zdôrazňuje súdržnosť spoločnosti, dôstojnosť a hodnotu každého človeka. To si ale nezadefinuje za rok.
