Domáci pán je špeciálne hrdý na to, ako sám vymyslel systém skríň na chodbe. „Niektoré časti, ktorú fungujú ako skrine, sa dajú odtiahnuť a za nimi sú ďalšie skrine. Vieme si sem dať veľmi veľa vecí. Máme to aj ako firemný sklad. Poličky sa dajú vyťahovať, celé to jazdí na železných koľajničkách,“ rozpráva a zároveň predvádza dômyselnú skladačku. Podobne sa pohrali s detskou izbou pre synov Jakuba (9) a Jerguša (7), kde bolo treba vymyslieť, aby sa chlapci na malom priestore mohli hrať, pracovať i spať.
„Celá tá myšlienka je aj o tom, že oni si majú tú izbu spraviť tak, ako sami chcú. Na skrinky si môžu lepiť, kresliť, či písať, na čo majú chuť. Všetko to vieme veľmi rýchlo vyčistiť,“ vysvetľuje exposlanec, podľa ktorého jasne vidieť, aký rozdielny prístup majú jeho potomkovia k svetu. „Jakub, preňho sú knihy všetko. Pri posteli má encyklopédie, čokoľvek, čo sa dá čítať, nič viac nepotrebuje. A Jerguš je človek, ktorý potrebuje byť obklopený spomienkami, respektíve vecami, ktoré mu niečo pripomínajú.“
Vitrína na duchovné veci
Prehliadka pokračuje minimalistickou spálňou. „To je najmenšia miestnosť, chodíme sem len spať. Je to čistý priestor bez nejakých zbytočností. Nechceli sme sa tu nejako veľmi realizovať, jediná moja podmienka bola fototapeta, nech aspoň trošku rozbijeme tú bielu. Ale už teraz viem, že to časom zmením,“ usmeje sa Hana Poliačiková a dodá: „Už mám koncept.“ A jeden nápad pridá aj pán manžel. „Rozmýšľame nad červeným svetlom, pretože chceme vstúpiť do spolupráce s jedným vedcom v Českej republike, ktorý cez červené lampy pomáha ľuďom zaspávať,“ načne opäť svoju obľúbenú tému.
Skončíme tam, kde sme začali, v kuchyni prepojenej s obývačkou, kde nám ešte domáci chcú ukázať zopár vecí blízkych ich srdcu. „Keď sme sa sťahovali, povedala som, že chcem v novom byte rodinný stôl, poriadny, za ktorým sa budeme všetci stretávať. Dá sa rozložiť až pre desať ľudí,“ spokojne sa usmeje pani Hana a Martin kráča ku knižnici, uprostred ktorej je zase jeho srdcovka.
„Ja som si zase vydupal, že tu musím mať takúto svoju vitrínku. Mám v nej napríklad sošku Budhu, ktorú osobne posvätil dalajláma. Mám tu aj kúsky z môjho peruánskeho výletu. Je to taký priestor, kde si pripomínam duchovné veci.“ Úplne na záver ešte z obývačky prejdeme na terasu, ktorá vraj bola jedným z dôvodov, prečo Poliačikovcov tento byt zaujal. „Pre nás je to významné rozšírenie bytu, ďalšia izba, lebo naozaj, keď je pekne, dá sa na tej terase prežiť pol dňa,“ dodá M. Poliačik.
