Nielen, že čas medzi dvoma vlnami pandémie využil na živé koncertovanie, ale vydal aj nový album, ktorým prerušil niekoľkoročnú tvorivú krízu. Navyše si s 8-ročným synom Markusom zopakoval, čo sa za mladi naučil.
Niekoľko rokov vás trápila autorská bezmocnosť zmiešaná s obavami, že už nikdy nespravíte vlastné piesne. Ako sa to zlomilo?
Je to paradoxné a bude sa zdať, že si vymýšľam, ale keď ma môj priateľ, fotograf Majo Hirc, fotil na obal knihy textov, mal so sebou v štúdiu v ateliéri malého psa. A poprosil ma, či by som bol taký milý a nechal sa s ním odfotiť. Súhlasil som. Keď mi potom ukázal tú fotku, chytila ma za srdce. Rozhodol som sa, že urobím album, ktorý sa bude volať Hodina medzi psom a vlkom. A aj som to splnil. Je to naozaj skvelý pocit mať zase vlastné skladby.
Ako dlho vám to trvalo?
Mne štyri dni, producentovi a aranžérovi Petrovi Grausovi asi mesiac.
To je fakt rýchlosť... Ako a kedy tvoríte?
V priebehu dňa, ja vôbec nie som nočný tvorca. A robím to tak, že musím mať hotové texty. Presne tak sme to robili aj s Jarom Filipom, keď som mu dodal texty a on robil muziku. Teraz to bol ten istý princíp, len s inými osobami a obsadením.
Ktorá pesnička z albumu je vašou srdcovkou?
Mám rád skladbu V ateliéri u Jana S., ktorá hovorí o mojom blízkom a vzácnom priateľovi Janovi Saudkovi. Ale musím sa priznať, že mám všetky pesničky rád. Lebo keby sa tam vyskytovala nejaká, ku ktorej mám výhrady, tak asi by som ju tam nedal.
Aký je váš vzťah s Janom Saudkom, že sa dostal až do pesničky?
Veľmi silný. Keď idem do Prahy, tak asi vždy sa stretneme u neho doma. Je to veľmi príjemný, milý, vtipný a sčítaný človek. Mnohí ľudia, ktorí ho poznajú len z bulváru, by si to o ňom zrejme nemysleli, ale taká je pravda.
Čo bol počas vašej kariéry top zážitok?
Keď som sa dostal do priazne pánov Hapku a Horáčka. Videli ma v telke, ozvali sa, že by chceli, aby som niečo naspieval do albumu V penziónu svět. Prišiel som do Prahy a naspieval som, potom chceli aj ďalšie dve, z toho jedna bola Rozeznávam. Je tá najkrajšia, ktorá existuje v mojom repertoáre raz a navždy. Potom sme boli dlho veľmi dobrí a blízki kamaráti.
Váš život je akoby rozdelený na dve etapy — veľmi spoločenskú, a potom veľmi uzavretú. Nechýba vám dnes tá spoločenská?
Nie, nechýba. Mne je oveľa bližšia samota a rodinné zázemie. Paradoxne mi až koronakríza umožnila to, o čo som sa snažil roky – izolovať sa a mať pokoj.
Čiže pandémia vás nezrazila na kolená?
Ani nie, ja som bol veľmi rád, že som to v zdraví – zatiaľ – prežil a venoval som sa muzike. Nielen svojej, ale najmä počúvaniu cudzej hudby, čítal som si knižky a venoval som sa svojmu malému 8-ročnému synovi, bolo to veľmi príjemné. Mne totiž koncerty až tak nechýbali, mne chýbalo publikum. Ja mám pred koncertami pomerne veľkú trému a stres, takže tomuto som sa úspešne ubránil.
Ešte stále mávate trému?
V ten deň, prípadne deň predtým, mám také nervy, že by som o tom nerád hovoril. Je to síce práca, ktorú robím 35 rokov, ale keby existoval iný spôsob, ako zarobiť na rodinu a dane, tak by som sa pravdepodobne venoval niečomu inému. Ja som sa istého času pýtal pána Lasicu, že kedy nastane ten moment, keď ten stres opadne a on mi povedal, že čím je starší, tým je ho viac. Cítim to podobne.
A čo tak napísať knihu?
Životopisnú by som nerád, lebo keď by som chcel byť úprimný, musel by som kšeftovať so svojím súkromím, a to sa mi nechce. A napísať neúprimnú knihu, ktorá sa tvári ako životopis, je absurdné. Rozmýšľal som nad tým, že by som napísal denník určitého obdobia, najradšej teda jedného roka, ale už relatívne dlhší čas sa na to chystám a zatiaľ na to nemám “zicflajš“, ako hovorila moja stará mama.