Podstúpila ju vtedy len sedemročná Danka s akútnou leukémiou. Primárka Transplantačnej jednotky kostnej drene Kliniky detskej hematológie a onkológie NÚDCH, Júlia Horáková (63), spomína, čo prežívala spolu so svojimi kolegami a s rodičmi dievčatka pred samotným zákrokom, ktorý zachránil život dnes už dospelej ženy.
Primárka Júlia Horáková pracuje na transplantačnej jednotke kostnej drene už 25 rokov. Svoj život zasvätila detským pacientom pred takmer štyridsiatimi rokmi a vraví, že liečiť chcela už od malička. „Chcela som byť učiteľka alebo lekárka. Zvíťazila medicína,“ vraví s úsmevom a dodáva, že k medicíne ju nemal kto priviesť, v ich rodine totiž nemali ani jedného lekára. „Vyrastala som vo veľkej rodine, mám oporu v troch bratoch a v sestre. Boli sme vychovávaní prísne, spravodlivo a s láskou. Hoci som bola najmladšia, nikdy som nebola typický benjamín, ktorého všetci rozmaznávajú,“ približuje rodinné zázemie, ktoré ju formovalo.
Po maturite sa rozhodla študovať medicínu, konkrétne pediatriu. Jej kroky po promócii viedli v auguste 1982 do Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave. „Pracovala som najprv na dojčenskom oddelení, potom na oddelení batoliat a neskôr na internom. Postupne som smerovala k intenzívnej medicíne, bola tam tzv. intermediárka, niečo medzi bežným oddelením a ARO-m, kde boli ťažšie stavy. Mala som veľmi dobrú učiteľku, kolegyňu Vierku Lehotskú. Spolu sme pri chorých detičkách prežili veľmi veľa, ukázala mi smutné aj krásne stránky medicíny,“ hovorí.
Na transplantačke
Sympatická primárka spomína na veľký úsek života, keď detskú nemocnicu presťahovali z Duklianskej ulice na bratislavské Kramáre. „S mojím najväčším učiteľom, primárom Jozefom Lukáčom, som robila intenzívnu medicínu a poctivú krásnu pediatriu. Kedysi bola súčasťou našej kliniky aj detská hematoonkológia, ktorú viedol špičkový profesor Čáp. Primár Lukáč spolu s vedením kliniky vedeli, že liečbu hematoonkologických detičiek, hlavne detí s leukémiou, treba posunúť ďalej. Aj pri iných diagnózach, ako sú napríklad útlmové anémie, vrodené poruchy imunity, keď bola u nich indikovaná transplantácia kostnej drene, museli choré deti ísť do zahraničia, lebo v tom čase detské centrum na Slovensku nebolo. Mnohokrát, kým sa tam dostali, choroba sa vyvíjala a, žiaľ, mnohokrát sa už transplantácie nedočkali. Vtedy sme boli súčasť Československa a detské transplantačné centrum bolo len v Prahe,“ vysvetľuje.
S kolegami vynaložili všetky sily na to, aby vybudovali transplantačné centrum. „Presne si pamätám, ako mi primár Lukáč povedal: Juli, otvoríme tu transplantačku a mohla by si tam pracovať! Prekvapená som sa spýtala, že či naozaj ja a on odpovedal: A kto iný? Mala som vtedy 39 rokov, dve atestácie, bola som v najlepšom medicínskom veku,“ spomína primárka a otvorene priznáva, že v tom čase ešte o transplantácii krvotvorných buniek nevedela veľa. Súčasne, ako sa zariaďovala prvá transplantačná jednotka, získavala vedomosti a prax v Prahe, kde mali s transplantáciami u detských pacientov skúsenosti. Jej kolegyňa Sabína Šufliarska zas išla do nemocnice vo Viedni. Keď sa obe lekárky vrátili do Bratislavy, transplantačná jednotka bola vybudovaná a blížil sa termín - deň D. Už len nájsť vhodného pacienta.
