Deti by nemali trpieť. Toto zbožné želanie však v reálnom živote neplatí. Svoje o tom vie aj Daniela Bačová (32), ktorá si v detstve vytrpela viac než dosť. Ako malé dievčatko zápasila s leukémiou a nemocnica sa jej stala doslova druhým domovom. Malá Danka bola prvým dieťaťom, ktorému na Slovensku transplantovali kostnú dreň. Ako si na toto obdobie svojho života spomína dnes dvojnásobná mama?
Mali ste sedem rokov, keď ste pred 25 rokmi ako prvé dieťa na Slovensku podstúpili transplantáciu kostnej drene. Aký najsilnejší moment z tohto náročného obdobia vám zostal v pamäti?
Spomínam si, ako som na transplantačnej jednotke oslavovala 10. decembra narodeniny, osem rokov. Mamina bola so mnou v nemocnici a ani jedna z nás netušila, že sa niečo chystá. Naraz len vidíme, lekárky a sestričky, všetky v maskách, na vozíku priviezli do boxu, kde som ležala, niečo železné. Veľmi som sa zľakla, že čo sa deje. Keď som však zbadala tortu a ony začali spievať, to bolo veľmi emočné. Mimochodom, z tej torty som kvôli riziku infekcie nemohla ani len ochutnať. Veľmi som sa potešila, že ku mne do boxu pustili v ten deň na návštevu aj ocina, brata, starú mamu a sesternicu. To bolo ozaj emotívne. Pamätám si na moment, keď ma po dvoch mesiacoch v nemocnici, deň pred Vianocami, pustili domov. Mala som neskutočnú radosť.
Vnímali ste v tom čase závažnosť ochorenia?
Nie, neuvedomovala som si, aké je to vážne. Keďže som sa liečila od štyroch rokov, brala som to ako súčasť môjho života. Aj keď som ešte pred transplantáciou išla do nemocnice na onkológiu alebo neskôr na kontroly, išla som tam v podstate ako na výlet. Mamina spomína, že aj keď mi povedali, že sa zhoršili výsledky a musím zostať v nemocnici, nikdy som nezačala plakať. Povedala som len, že dobre a bolo vybavené. Žiadny problém. Pamätám si, že keď som ležala na onkológii a pustili ma domov, zostala som tam o deň dlhšie, lebo na druhý deň bol na oddelení maškarný ples a ja som tam chcela byť s ostatnými deťmi.
Vysvetľovali vám v tom čase rodičia, akú máte chorobu?
Tým, že som s tou diagnózou rástla, tak to išlo akosi plynulo bez toho, že som si uvedomovala, čo by sa mohlo stať. Rodičia nikdy predo mnou neplakali. Myslím, že som sa nikdy nepýtala, ako veľmi som chorá. Mamina mi vraví, že som bola po celý čas pozitívne naladená, nikdy sme spolu nerozoberali moju chorobu. Spätne si uvedomujem, že koľko rokov už prebehlo a viem, že ak by som musela opäť niečo podobné podstúpiť, tak nemám problém, keby mi to na ďalších 25 rokov malo predĺžiť život. Našťastie – musím si zaklopať – každá kontrola dopadla dobre.
Dnes ste mamou dvoch detičiek, 7-ročného Adamka a ročnej Hanky. Obávali ste sa pred tehotenstvom, že možno kvôli liečbe nebudete môcť mať deti?
Nie. Keď som sa spoznala teraz už s mojím manželom, bola som stredoškoláčka a deti som v tom čase neriešila. Navyše, jedna lekárka mi povedala, aby som sa zmierila s tým, že deti mať nebudem. Môj manžel to zobral ako fakt, hovorili sme aj o tom, že sú aj iné možnosti, napríklad adopcia. Hlavné pre nás bolo, aby sme boli zdraví. No a počas štúdia na vysokej škole pred štátnicami som zrazu zistila, že som tehotná. Neliečila som sa, pánbožko to zariadil tak, že to prišlo neplánovane.
Boli ste prvé dieťa, ktorému transplantovali kostnú dreň na Slovensku. Vaši rodičia mali rozhodnúť, či transplantáciu absolvujete v Prahe, kde s tým mali lekári skúsenosti, alebo v Bratislave, kde ste boli prvým detským pacientom. Asi to nebolo pre nich ľahké.
Keď som bola staršia, rozprávali sme sa o tom. Pre ocina je to dodnes citlivá téma, ale mamina sa mi zdôverila, že to bolo pre nich neskutočne náročné. Rodičia sa po celý čas, ako prebiehali vyšetrenia a čakalo sa na výsledky, že kto môže byť darca kostnej drene, pripravovali na to, že pôjdem do Prahy. Tesne pred transplantáciou sa otvorila transplantačná jednotka v Bratislave a vtedy im lekári dali možnosť rozhodnúť, kde podstúpim zákrok. Chvíľu mali obavy, no potom si povedali, že čo má byť, bude. Plne verili bratislavským lekárom a mamina mi hovorila, že pani primárka Horáková aj vtedajší pán primár Lukáč na nich urobili neskutočný dojem a verili im. Určite to bola dilema, ani si nechcem predstaviť, čo prežívali, keď si vypočuli z úst lekárov, čo sa môže počas transplantácie udiať. Ale lekári nedávali šancu na zvrat v liečbe, jediná možnosť bola transplantácia. Rodičia to nechali v rukách lekárov a božích.
Darcom kostnej drene bol váš mladší brat. Pamätá si na zákrok, ktorým zachránil sestru?
Matej si z toho obdobia veľa nepamätá, keďže mal štyri roky. Dnes má 28 a keď sa ho na to niekto spýta, povie, áno, zachránil som sestre život, no nehovoríme o tom. Čo si ja pamätám, preňho to bola veľká bolesť, keď mu brali kostnú dreň. Veď po tých vpichoch ho kĺbiky na nožičkách boleli. Ale prešlo to, ja som sa vrátila domov a všetko bolo fajn. Myslím si, že keby bolo treba, urobí to zas. Je darcom krvi, s manželkou sú krstnými rodičmi Adamka a Hanky.
S pani primárkou Júliou Horákovou ste dodnes v takmer rodinnom vzťahu. Ako ju vnímate dnes - už nie ako choré dievčatko, ale zdravá dospelá žena?
Pani primárka je moja druhá mama, moja druhá rodina. Dodnes si píšeme a keď idem na kontrolu do Bratislavy, a je to možné, zastavím sa za ňou na oddelení. Hoci len na pár minút a pozdraviť aj celý úžasný personál. Keď sa stretneme, tak sa porozprávame. Máme ju aj s rodičmi veľmi radi. To sa nedá slovami opísať. Pani primárka je žena s veľkým srdcom.
