Takto pred rokom ste vyhrali šou Tvoja tvár znie povedome. Pomohlo vám to v kariére, hoci prišla korona a všetko sa akoby resetlo?
Áno, cítim to, ak porovnám svoj profesionálny život pred Tvoja tvár znie povedome a po... Akože, nič závratné sa neudialo, skôr cítim, že ľudia si ma z tejto šou pamätajú. Napríklad ako Tinu Turner. (smiech)
Vlani ste mali práve kvôli spomínanej šou asi najviac práce v živote, pol roka na to kvôli korone zrejme najmenej... Dobre znášate extrémy?
Dobre som zvládol hlavne tú druhú časť... Takto rok dozadu som sa pokúšal rozhodiť energiu a koncentráciu tak, ako sa len dalo, no som len človek z mäsa a kostí, takže to voľno v marci som naozaj privítal. Bol som zaň rád, i keď za takýchto hrozných okolností, keď bol ochromený celý svet. Boli sme doma s mojou priateľkou, teraz už snúbenicou a ten čas sme si vyslovene užili. Mohol som si dočítať rôzne knihy - požičané, darované, kúpené. Ďalšie som si ešte naobjednával. Maťka upratovala, šila...
Zlepšili ste aj nejaké svoje zručnosti?
Kúpil som si gitaru. Predtým som na nej vôbec nevedel hrať a po každodennom minimálne polhodinovom brnkaní sa pomaličky zlepšujem. Viem si už pri sebe predstaviť aj nejaký táborák.
Po ohlásených zásnubách sa vás teraz zrejme každý pýta, kedy bude svadba. A vy každému odpovedáte: Uvidíme, je korona, budúci rok?
Áno, presne tak. V tejto chvíli sa v podstate ani nedá nič konkrétnejšie povedať. Myslíme na to, skúšame vybrať nejaký termín. Nebude to veľká svadba, no snažíme sa, aby sme tam neboli len sami dvaja, lebo tak to môžeme urobiť aj zajtra.
Asi najťažšie to mali a majú počas pandémie ľudia v malých bytoch. Vy ste so snúbenicou v bratislavskom jednoizbáku. Stačí vám?
Zatiaľ áno. Asi sme aj nejaká výnimka, no za šesť a pol roka sme sa ešte nepohádali a nezmenila to ani karanténa. Rozumieme si, smiali sme sa, samozrejme, prišli aj nejaké krízy, po šiestich týždňoch sme boli smutní, chceli sme konečne pracovať... Aj pokiaľ ide o ekonomickú stránku, nebolo to ktoviečo, ale zatiaľ sa to dá prežiť. Jediné, čo nám chýbalo, bol počas slnečných dní balkón. (smiech) Ale otvorili sme si dokorán okná a bolo to vybavené.
A cítite už, že by ste mohli byť aj otcom, či skôr sa opýtať - oteckom?
Až sa toho začínam báť, pretože vo mne sa zobúdza kvôli všetkým tým deťom, ktoré ma obklopujú, otcovský cit. Napríklad, keď niečo riešia do školy alebo sa bavia kamarátsky, rád by som aj zakročil ako kamarát či rodič. Tie deti sú fakt úžasné, úprimné – na kameru aj mimo nej.
Zatiaľ sa v Oteckoch pohybujete takmer výlučne v priestore školy. Bude sa vaša postava nejako vyvíjať? Dostanete frajerku, vlastný domov...?
Asi by som to nemal hovoriť... Mám doma veľa scenárov dopredu a naozaj sa smejem, aké situácie moju postavu Eda v budúcnosti čakajú. Teraz som si čítal asi päťdesiatu epizódu dopredu a až mi slzy padali, ako som sa smial.
