„Často ju počúvam. Mám doma celú jej zbierku, všetky platne Modusu,“ pochváli sa. Na deň, keď vtedajšie Československo obletela šokujúca správa o nehode Mariky Gombitovej, si pamätá tak, ako azda všetci speváčkini fanúšikovia. „V prvom momente som tomu neveril. Keď som sa dozvedel, čo sa udialo, zatriaslo to mnou. Spomenul som si na rozhovor s Mekym pred štyrmi dňami, keď mi hovoril, že možno sa Modus rozpadne či rozdelí. A naraz prišlo toto nešťastie, ktoré kapelu nepriamo rozdelilo. Stala sa havária a Modus, ako sme ho poznali, skončil,“ povie s nostalgiou v hlase.
Nikdy sa nevzdala
Tesne po autohavárii Marika verila, že sa ešte postaví na vlastné nohy. Snívala o tom, že odloží invalidný vozík. Prijať fakt, že by po celý život zostala na invalidnom vozíku, mladá speváčka odmietala. Nádejala sa, že jej pomôžu špecialisti v zahraničí. Dva roky po nehode hľadala dokonca pomoc u uznávaného mikrochirurga v Moskve. Na samotnú operáciu, od ktorej tak veľa očakávala, spomína vo svojej knihe Úlomky spomienok. „V roku 1982 som odletela do Moskvy na operáciu. Bola to už niekoľká operácia v poradí a každú som podstupovala s nádejou, že sa stane zázrak, lekárom sa podarí moje popretŕhané nervové tkanivo spojiť a ja sa zase postavím na nohy,“ spomína Gombitová v knihe.
Do Moskvy s ňou išla aj kamarátka Eva, ktorá jej bola počas štvormesačného pobytu veľkou oporou. Cieľom operácie bolo posilniť prenos signálov v mieche. Profesor Jumašev použil na regeneráciu nervové vlákna zo speváčkiných lýtok a tkanivo z embrya. A hoci sa odborníkom nepodarilo dostať krehkú blondínku na nohy, ona sa nesťažuje. „Vôbec neľutujem, že som to podstúpila. Skúsila som to a dnes si nemusím vyčítať, že som prepásla nejakú zásadnú šancu,“ myslí si Gombitová.
S vierou a pokorou
Marika Gombitová je živým príkladom, že pieseň sa nemusí len odspievať, ale dá sa aj prežiť. Je nazývaná nekorunovanou kráľovnou slovenskej populárnej hudby a právom patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej kultúry. Dnes, štyridsať rokov od nehody, speváčka priznáva, že v minulosti si kládla otázku, prečo sa to stalo práve jej. „Klamala by som, keby som povedala, že som takto nerozmýšľala. Sú veci a situácie, s ktorými sa nedá zmieriť. Človek musí mať veľa viery a pokory, aby sa s ťažkými situáciami v živote vyrovnal,“ povedala nám v rozhovore Gombitová a priznala, že roky, keď bola v izolácii od vonkajšieho sveta, boli neľahké.
„Chýbalo mi veľmi to, čomu sa tak pekne hovorí „moje“ publikum. Som veľmi šťastná, že bolo také verné, neopustilo ma, neustále mi dávalo najavo, že je so mnou, skrátka, odtiaľ som čerpala silu, energiu a odvahu vrátiť sa tam. Veľmi mu za to ďakujem,“ odkazuje Gombitová a jedným dychom dodala, že milovaná hudba jej pomohla prekonať životné peripetie. „Bez hudby som bola stratená. Hudba, to je môj vesmír, do ktorého sa vždy, keď mi je ťažko, ukryjem a tam získam tú silu, ktorá ma napĺňa, povznesie a dáva mi optimizmus do života, hovorí s pokorou speváčka, ktorá ako historicky prvá a zatiaľ jediná žena - skladateľka získala Veľkú cenu SOZA za celoživotné dielo.
