Bývalá extraligová volejbalistka im však vytvára prostredie rodiny, ktorú nemajú, respektívne vlastní rodičia sa o nich nedokážu postarať práve pre ich ťažké postihnutia.
Hoci Alexandra má Kristove roky, je cieľavedomou riaditeľkou Domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi. Ide o Centrum pre deti a rodiny, Centrum pre deti s ošetrovateľskou starostlivosťou a Zariadenie núdzového bývania pre týrané matky s deťmi. V tejto nesmierne náročnej práci sa však úplne našla.
„Odmalička som sa venovala volejbalu, hrala som ho aj vrcholovo. Práve šport ma mnohému naučil. Upevnil moju sebadisciplínu a aj presné načasovanie na minúty, čomu som veľmi vďačná. Samozrejme, prispelo to aj zdravšiemu životnému štýlu a k určeniu životných priorít,“ otvorene priznáva Alexandra, ktorá 14 rokov hrala volejbal, z toho 2 roky profesionálne.
Po skončení štúdia sociálnej práce na vysokej škole v Nitre jej život nabral iný smer. Najprv bola zástupkyňou, no už šesť rokov vedie chod celého domu charity. Spolu so svojimi zhruba 25 spolupracovníkmi rozdáva okolo seba aj v tej krajnej situácii len dobrú náladu a optimizmus.
„Máme tu detičky od 2 do 17 rokov s ťažkým zdravotným a mentálnym postihnutím, o ktoré sa ich rodičia nechceli alebo nevedeli postarať. Zároveň poskytujeme núdzové bývanie pre týrané matky s deťmi. Bez otvoreného srdca a bez empatie by to nešlo, no každopádne sa to oplatí. Nie finančne, to radšej nespomínajme, ale po tej ľudskej stránke,“ vraví šéfka charity s tým, že v ich zariadení prežívajú každý deň, akoby bol posledný. Zároveň dodáva, že si splnila pracovný sen.
Našla zmysel života
Ešte za detských čias si totiž jej rodičia len tak zobrali z ulice chlapca, ktorého vychovávali ako vlastného, a Alexandra ho aj považuje za svojho brata. „A mala som aj kamaráta, ktorý zomrel na rakovinu. Už vtedy som vyslovila túžbu nájsť zmysel života v tom, že pomôžem iným,“ vysvetlila krásna riaditeľka. Vlastné deti zatiaľ nemá, no druhým sa oddáva naplno.
„Pocit šťastia z toho okolo mňa je nezaplatiteľný! Bez zdravia je to zložité, naše detičky to dopriate nemajú, ale sú svetielkom do nášho žitia. A to aj napriek tomu, že mnohé z nich sa veľmi pravdepodobne ani nedožijú dospelosti. Hráme teda aj o čas,“ vraví Alexandra, ktorá práve vôkol seba naberá energiu.
„Jediné, čo ma trápi, je byrokracia, často až nekonečné papierovačky, študovanie zákonov a získavanie financií. Toto ma veľmi vyčerpáva. Mnohí sa mi čudujú, ale ja nebanujem. Za vlastné obetovanie som získala úžasné a výnimočné deti!“ uzavrela Hovancová s tým, že zmeniť diagnózy detičiek síce nevedia, ale naplniť im dni láskou dokážu.