Nolwenn Le Bonzecová prišla z Bretónska do Bruselu za prácou, ale pred šiestimi mesiacmi bez výčitiek vyzliekla zdravotnícku uniformu a začala piecť sladké košíčky. Je presvedčená o tom, že jej táto radikálna zmena zachránila duševnú rovnováhu. Pracovala som v nemocnici päť rokov a pozvoľna som pozorovala, ako sa zhoršujú pracovné podmienky a zdravie sa stáva tovarom, zatiaľ čo na začiatku to bolo poslanie, ktoré sme robili pre ľudí," hovorí dvadsaťsedemročná žena.
Thomas Laurent sa rozhodol splniť si po 15 rokoch v nemocnici svoj starý sen. Od detstva miloval komiksy a v januári začne študovať knihovníctvo. Tridsaťpäťročný francúzsky ošetrovateľ práve odišiel z pohotovostnej služby nemocnice Edouarda Herriota v Lyone, keď usúdil, že sa podmienky jeho práce už nedajú znášať.
Všetci sa zhodujú v tom, ako naliehavo chýbajú zamestnanci, prostriedky a čas na starostlivosť o pacientov. "Už roky žiadame lepšie pracovné podmienky. Ale belgická vláda nás neberie vážne. Keby som pokračovala, asi by som prepadla depresiám. Manifestoval sme, ale nič sa nezmenilo," hovorí Nolwenn Le Bonzecová, ktorá pracovala na klinike Svätého Lukáša v belgickej metropole.
Pochybnosti mala už počas prvej vlny covidu-19 na jar. "Po psychickej stránke bolo ťažké pracovať v izolácii, bojovať za pridelenie rúšok. Ohrozovali sme svoje zdravie i zdravie svojich blízkych. A potom tí pacienti, ktorí nesmeli byť navštevovaní a ktorí boli sami, sami tiež umierali. Bolo toho dosť," uvádza.
Nedostatok personálu sa nutne odráža na starostlivosti o chorých. "Bohužiaľ sme museli zvládať starostlivosť o pacientov rýchlejšie, a keď to človek robí rýchlejšie, robí to aj horšie," zveruje sa lyonský ošetrovateľ. Pozvoľna bolo pre zdravotníkov ťažšie a ťažšie chodiť do nemocnice, až už nemali energiu znášať tlak a frustráciu a práca pre nich strácala zmysel. Laurent po odchode z kliniky spí lepšie a tlak zmizol.
"Ani po pol roku mi moja profesia nechýba. Rada chodím do práce, a keď sa vrátim domov, rozprávam o tom, čo som robila," vyhlasuje spokojne Le Bonzecová, hoci musí ako pekárka vstávať o štvrtej ráno.
"Problémy v práci sa týkajú najmä mladých sestier, pretože sem prišli s ideálmi a teraz tvárou v tvár realite dostali studenú sprchu," vysvetľuje Astrid Van Malová, belgická zdravotná sestra, ktorá sa špecializovala na starostlivosť o zdravotníkov postihnutých syndrómom vyhorenia.
"Nestarajú sa o seba, pretože sú zvyknutí starať sa o druhých, a čakajú, že sa svet bez nich zrúti. Niektorí majú dokonca pocit viny, keď si chcú vziať dovolenku, pretože tak pridávajú prácu svojim kolegom," uvádza.
Počas druhej vlny pandémie už večer na balkónoch a v oknách v Belgicku aj vo Francúzsku zdravotníkom nikto netlieska. "Je ľahké nám tlieskať a pritom s nami nemanifestovat. Kiež by vynakladali energiu inde, aby nám pomohli!" dodáva Le Bonzecová.
