Muž zverejnil príbeh, ktorého bol priamym aktérom. Keďže pracuje ako záchranár, zrejme o takéto zážitky nemá núdzu, no mal potrebu šíriť ďalej prípad pacienta, ktorý v ňom zanechal hlbokú stopu. Príbeh o umierajúcom deduškovi zverejnila facebookovská stránka Denník záchranára.
"Nikdy nie je neskoro. Je večer, nočná služba na záchranke sa začala. Hneď dostávame prvý výjaz k pacientovi, ktorý je Covid pozitívny. Dôvod? Ťažko sa mu dýcha.
Starší pán v horúčkach, ťažko dýchajúci, saturačne na 60 percentách. Naložíme ho do sanitky, podáme liečbu a kyslík. Vyrážame do "najbližšej" nemocnice, ktorá je od miesta cca 28 km vzdialená.
Prešli sme prvé kilometre, dýchanie sa zhoršuje, do toho dusivý kašeľ, ktorý sa začína opakovať každých pár sekund. Sedím vedľa deduška, ktorý ma zrazu chytí za ruku a na jeho ústach vidím, že mi chce niečo povedať. Nahnem sa bližšie (v tých skafandroch nepočuť vôbec nič) a počujem, ako mi deduško, ktorého som nikdy predtým nevidel a ani on mňa a už tobôž nie v tom "skafandri", šepká z posledných síl: "Odpusť mi." Zháčil som sa a akosi automaticky zo mňa vyšlo: "Odpúšťam".
To už sa ťažké dýchanie zmenilo na neutíchajúci, nekončiaci dusivý kašeľ. Pridávam dalšie litre kyslíka, ale kašeľ zrazu ustáva a aj stisk deduškovej ruky pomaly slabne, až sa celkom uvoľní. Z jeho očí vychádzajú posledné slzy a z úst posledný výdych, po ktorom sa objaví jemný, ale dobre badateľný úsmev na tvári. Už je mu dobre.
Umierať takto, že sa človek pomaličky zadusí je strašné. Ten vírus je hnusný, neznášam ho a hlavne neprajem nikomu.
Neviem, či niekomu v živote ten deduško nejako ublížil a ako veľmi, (mne určite nie), ale najdôležitejšie na tom je, že jeho posledné slová v živote boli ľútosť a odproseníe. A na to nikdy nie je neskoro.
A či mu to vôbec pomohlo?
Aj keď možno nie jeho telu, jeho duši určite áno. Ten nádherný úsmev na jeho tvári hovoril za všetko."
