Spájajú sa jej totiž s tragédiami, ktoré čaro Vianoc v rodine navždy poznačili smútkom. Na Vianoce svojho detstva, aj na tie muzikantské, a na sviatky bez svojich najbližších si speváčka zaspomínala v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Keď sa v spomienkach vraciate do detstva, čo sa vám vynorí v pamäti v súvislosti s Vianocami?
Spomienok je veľa. Začala by som takou smutnejšou. Rodičia boli strašne chudobní ľudia, ale stromček sme mali vždy nádherný, až po plafón. Zdobili ho kockovým cukrom, ktorý balili do staniolu. My deti sme videli, akí sú utrápení, otec bol mĺkvy, mamička poplakávala, lebo nemali pre nás darček. Boli sme tri deti – najstarší Imrich zomrel pred dvomi rokmi, brat Alexander žije v Austrálii a ja som najmladšia. Utešovali sme rodičov, že nám to nevadí. Vedeli sme sa tešiť aj keď sme dostali čo i len jeden štolverk.
Ktoré z tradícií ste v rodine dodržiavali?
Všetci sme sa zišli pri stole. Začínali sme modlitbou - Otčenášom, spievali sme koledy. Otecko ako hlava rodiny vždy poďakoval, že sme ešte spolu. Jedlo bolo skromné, na stole však nechýbali vianočné oblátky s medom a s cesnakom. Chodievali sme na polnočnú omšu. Mamička mala problémy s nohami, tak ona zostala doma, ale my tri deti a otecko sme išli. Keď bol sneh, tešili sme sa ešte viac. Pamätám sa na jedny Vianoce, ktoré boli výnimočné. Išli sme na polnočnú a začalo snežiť. Celý deň nič, a zrazu sneh. Bývali sme na Obchodnej ulici v centre Bratislavy. Mali sme veľkého vlčiaka a toho zapriahli do saní a ťahal ma po celej ulici až ku kostolu. To si ani neviete predstaviť toho kriku, smiechu, tej radosti!
Spomínate si na darček, ktorý bol pre vás v tom čase mimoriadnym prekvapením?
Bolo to vtedy, keď som dostala kaučukovú bábiku! Bola to moja prvá a jediná bábika, ktorú som dostala. To si neviete predstaviť, aká som bola šťastná. Dala som ju svojej vnučke, keď už bola trochu väčšia. Keď sme boli starší, mamička jednému kúpila svetrík, druhému pančucháče... Štrikovať nevedela, ale šila nám pekné oblečenie. Ja som, naopak, ako dospelá rada a veľa štrikovala. Ešte neboli deti na svete a už som pre ne mala uštrikované pulovríky, čiapočky. Modré aj ružové, nevedela som, čo sa mi narodí. Mala som plno ružových vecičiek a prišli chlapci - najskôr Jurko a potom Petrík.
Aké boli Vianoce, keď ste už mali vlastnú rodinu?
Keď som sa vydala, Vianoce sa veľmi nemenili. O stromček sa zvyčajne postaral môj manžel Juraj Velčovský († 76). Mali sme kapra so šalátom, kapustnicu, ovocnú tortu, koláčiky... Tak ako vo väčšine rodinách. Na prvý sviatok vianočný sme podávali čínu, čo bolo v našich končinách nezvyčajné. Naučila som sa ju pripravovať, keď som pôsobila ako speváčka v západnej Európe. Neskôr som už na Vianoce zostávala doma s deťmi, manžel s kapelou ešte roky hrával na Západe. Keď prichádzal domov, vedeli sme, že budú bohaté Vianoce. Deti sedeli v okne do neskorej noci. Hnala som ich do postele, nech si idú ľahnúť, lebo ja už nevládzem. Vysvetľovala som im, že otecko ich zobudí, keď príde. Prišiel doobeda, synov sme nechali spať. Zamkol sa do izby, kde už stál stromček, a naskladal tam darčeky. Pre mňa kozmetiku, šaty – navešal ich všade okolo, deťom hračky. Keď sme zbadali pod stromčekom veľký farebný televízor, neviete si predstaviť tú veľkú radosť! Posadali sme si predeň, zapli a pozerali film. Naraz televízor urobil „puk“ a bolo po televízii. Na druhý deň prišiel opravár a opravil ho.
Zostali ste pri tradíciách, ktoré ste si priniesli z detstva?
S manželom – kapelníkom – sme veľa cestovali, keďže sme hrali v zahraničí. Kvôli deťom sme sa však vždy snažili prísť domov. Aj keď len na dva dni. Raz sme mali veľmi dlhú cestu. Ráno sme vyrazili z Mníchova a išli sme autom celú noc a celý deň. Synovia Jurko a Petrík boli v Uherskom Brode u babičky - manželovej mamy. Dorazili sme tesne pred štedrou večerou. Len čo sme stihli poobjímať deti, rozdali sme darčeky, mamička nám spravila kávu a chlebíky na cestu a už sme sa s manželom museli otočiť a ísť naspäť. Väčšinou som však mala smutné Vianoce.
Prečo?
Začalo sa to tým, keď sa mi otecko zabil v aute. Bolo to 22. decembra, mala som 22 rokov. Účinkovala som vtedy s Orchestrom Gustáva Offermanna vo východnom Nemecku, o nášho prvorodeného syna Jurka sa starali rodičia. Bolo to praktické, bývali sme spolu s nimi pod jednou strechou. S manželom sme si povedali, že sa im odvďačíme a darujeme im našu takmer novú fiatku. Mali už staré auto, tak sme im chceli urobiť radosť. V ten deň, keď sa stala tá tragédia, mala som v rozhlase verejnú nahrávku. Rodičia sa vybrali fiatkou do Nových Zámkov. Chceli so sebou vziať aj malého Jurka, no ja som odmietla s tým, že niekto v rozhlase mi ho na tú chvíľu povaruje. Keď som sa vrátila z nahrávania, vošla som po čosi do rodičovskej spálne. Zrak mi padol na vysoké hodiny, ktoré práve odbíjali čas. Ešte som zachytila posledné bim-bam a kyvadlo zastalo. Premkol ma zvláštny pocit. O čosi neskôr k nám prišiel policajt a oznámil nám, že rodičia mali ťažkú autonehodu. Narazil do nich vlak. Otecko bol namieste mŕtvy, mamička žila. Hrozilo, že príde o nohu, mala stojedenásť fraktúr na tele.
Ako ste prežívali vianočné sviatky s toľkou bolesťou v srdci?
Mamička bola hospitalizovaná deväť mesiacov. Jurko vtedy zostal u druhej babičky v Uherskom Brode, ja som bola taká apatická, že som nevládala nič robiť, na nič myslieť. Nemohli ma z tej apatie dostať. Za synčekom sme sa do Brodu nedostali. Na Štedrý večer sme boli s manželom u nebohého Juraja Lehotského († 77). V našom byte zostala tma, hluchota, studená zima... Tam, kde stával stromček, nebolo nič. Hrozné voľačo. Museli sme už na druhý deň, na Prvý sviatok vianočný odcestovať späť do do Nemecka. Manžel ma nevedel dlho prebrať k životu, nemala som chuť žiť. Nechcela som sa do ničoho zapájať, spievať už vonkoncom! Je mi vždy smutno, keď si uvedomím, že väčšinou mi umierajú všetci okolo Vianoc. Mamička mi zomrela na Vianoce, manžel zomrel dva dni po Štedrom dni. Mávam smutné Vianoce.
